Страница 29 из 34
— Dajte infra, — povedal Komov cez zuby.
Majka schytila dolaďovač infračerveného zosilňovača a zvrtla ho, pokiaľ sa dalo. Obrazovka hneď zjasnela, no veľmi to nepomohlo.
Celý priestor bol zaplnený fosforeskujúcou hmlou. Pravda, nebola to obyčajná hmla, dala sa v nej vybadať akási štruktúra — ako rez zvieracieho tkaniva pod nezaostreným mikroskopom — a v tej štruktúrnej hmle sa miestami dali tušiť svetlejšie zhustené zhluky tmavých pulzujúcich zrniek, pričom všetko akoby viselo v povetrí, chvíľami celkom mizlo a znova sa zjavovalo a Malý šiel cez to, ani čo. by tam nič nebolo, kráčal a svetielkujúce ruky s roztiahnutými prstami vystieral pred sebou. Vôkol to bublalo, chripelo, zurčalo, hlasne tikalo.
Šiel dlho a nevšimli sme si hneď, že vzorka štruktúry bledne, rozplýva sa a na obrazovke už ostalo len mliečne svetielkovanie a sotva rozoznateľné obrysy jeho roztiahnutých prstov. A tu Malý zastal. Pochopili sme to podľa toho, že zvuky sa prestali približovať a vzďaľovať. Ustavične tie isté zvuky, celá lavína, celá kaskáda zvukov: chripľavý hukot, basové dudranie, tlmený piskot… čosi zvučne prasklo a rozletelo sa v zvonivých kvapkách… bzučanie, škripot, údery na meď… A potom v rovnomernej žiare vystúpili tmavé škvrny, desiatky tmavých škvŕn, veľkých i malých; spočiatku boli hmlisté, no nadobúdali čoraz zreteľnejšie obrysy, čoraz väčšmi sa ponášali na čosi prekvapujúco známe. Odrazu som sa dovtípil, čo je to. Bolo to celkom absurdné, no už som sa nemohol zbaviť tej myšlienky. Ľudia! Desiatky, stovky ľudí, celý húf, pravidelne zoradený, ktorý sme videli akoby trošku zhora… A tu sa to stalo. Na zlomok sekundy bol obraz celkom jasný. Napokon, trvalo to prikrátko, než by sme mohli dačo rozoznať. Vtom sa rozľahol zúfalý krik, obraz sa prevrátil a všetko zmizlo. A hneď nato Komov zúrivo vykríkol:
— Prečo ste to urobili?
Obrazovka bola mŕtva. Komov stál neprirodzene vzpriamený, zaťatými päsťami sa opieral o pult a hľadel na Majku. Majka bola bledá, no pokojná. Aj ona vstala a mlčky čelila Komovovmu pohľadu.
— Čo sa stalo? — opatrne sa spýtal Vanderhose. Zrejme ani on ničomu nerozumel.
— Alebo ste chuligánka, alebo… — Komov nedokončil. — Vylučujem vás zo skupiny kontaktu! Zakazujem vám vychádzať z lode, vstupovať do kabíny a na stanovište OAP! Odíďte odtiaľto!
Majka sa bez slova zvrtla a vyšla. Bez rozmýšľania som sa pohol za ňou.
— Popov! — ostro ma oslovil Komov. Zastal som.
— Prosím, aby ste tento záznam hneď odoslali do Centra. Súrne.
Hľadel mi rovno do očí. Cítil som sa nepríjemne. Takého som ho ešte nikdy nevidel. Pri pohľade naňho som nevdojak uznával, že má nesporne právo rozkazovať, uvaľovať domáce väzenie a vôbec v zárodku potláčať akúkoľvek vzburu. Mal som pocit, že už-už sa roztrhnem napoly. „Ako Malý,“ prebleslo mi mysľou.
Vanderhose si odkašlal a povedal:
— E-e, Ge
Komov zo mňa nespustil pohľad. Jeho zúžené oči pripomínali kúsky ľadu.
— Áno, pravdaže, — prehovoril, už celkom pokojne. — Kópiu na základňu, Gobrovskému! Ďakujem vám, Jakov. Popov, pusťte sa do práce!
Nič iné mi ani neostávalo, hoci v duchu som sa búril. Keby sme nosili čiapky so štítkom ako kedysi, obrátil by som teraz čiapku štítkom dozadu. No čiapku som nemal, a preto, vyťahujúc kazetu z nahrávacieho stroja, zmohol som sa len na vyzývavú otázku:
— A čo sa vlastne stalo? Čo také urobila?
Komov chvíľu mlčal. Už zasa sedel v kresle, hrýzol si peru a prstom bubnoval na bočné operadlo. I Vanderhose si našuchoril bokombrady a vyčkávajúco pozrel naňho.
— Zapla reflektor, — povedal napokon Komov. Nepochopil som.
— Aký reflektor?
Komov iba prstom ukázal na stlačenú klapku.
— Aha, — rozhorčene sa ozval Vanderhose. Nepovedal som nič. Vzal som kazetu a šiel som k rádiostanici. Ak mám byť úprimný, na toto som nemal čo povedať. I za menšie priestupky s hurhajom a hanbou vyhadzovali ľudí z vesmíru. Majka zapla núdzovú bleskovú lampu, vmontovanú do obruče. A vedel som si predstaviť, ako bolo obyvateľom jaskyne, keď vo večnej tme na okamih vzbĺklo malé slnko. Podľa záblesku tejto lampy možno z obežnej dráhy objaviť výskumníka, ktorý stratil vedomie, a to i na osvetlenej strane planéty, ba i keď ho zasypalo… Tento reflektor vyžaruje v rozsahu od ultrafialových lúčov až po UKV… Ešte sa nestalo, aby sa výskumníkovi nepodarilo takýmto zábleskom odplašiť aj najzúrivejšie, najkrvilačnejšie zviera. Ešte i tahurgy, ktoré sa neboja ničoho na svete, brzdia zadnými nohami a zastavujú svoj nezadržateľný rozbeh… „Zbláznila sa,“ pomyslel som si beznádejne. „Načisto zbesnela…“ No usádzajúc sa k rádiostanici, nahlas som povedal:
— Je tam toho! Stisla nesprávnu klapku, zmýlila sa…
— Áno, naozaj, — pridal sa Vanderhose. — Akiste to bolo tak. Zrejme chcela zapnúť infračervený reflektor… Klapky sú vedľa seba… Čo myslíte, Ge
Komov mlčal a čosi robil na pulte. Vyhýbal som sa pohľadu naňho. Zapol som automat a demonštratívne som sa zahľadel inde.
— Prirodzene, je to nepríjemné, — dudral Vanderhose. — Ajajaj… Skutočne, to sa môže prejaviť… Aktívny vplyv… Nuž je to naozaj nepríjemné… Hm… V ostatnom čase máme všetci vybičované nervy, Ge
— Tuto, — povedal Komov. — Môžete sa pokochať. Tri a pol záberu.
Počul som, ako Vanderhose ustarostene zafučal. Nezdržal som sa a pozrel som na nich. Spoza ich zdvihnutých hláv som nevidel nič, preto som vstal a pristúpil k nim. Na obrazovke bolo to isté, čo som zazrel v poslednej chvíli, no už som nestihol vnímať. Obraz bol výborný, no aj tak som vôbec nerozumel, čo je to. Veľa ľudí, množstvo čiernych postavičiek, absolútne rovnakých a šachovite rozostavených. Stáli na akomsi rovnom a dobre osvetlenom námestí. Predné postavičky boli veľké, zadné, v zhode so zákonmi perspektívy, čoraz menšie. Rady sa zdali nekonečné a v diaľke splývali do súvislých čiernych pásov.
— To je Malý, — prehovoril Komov. — Spoznávate ho?
Naozaj, bol to Malý, ktorý akoby sa v nesčíselných zrkadlách odrážal nesčíselne veľa ráz.
— Ponáša sa to na mnohonásobný odraz, — zašomral Vanderhose.
— Odraz… — zopakoval Komov. — A kde je potom odraz lampy? A kde má Malý tieň?
— Neviem, — úprimne sa priznal Vanderhose. — Naozaj, mal by tu byť tieň.
— A čo si myslíte vy, Stas? — spýtal sa Komov, no neobrátil sa.
— Nič, — odpovedal som stručne a vrátil som sa na svoje miesto.
Prirodzene, v skutočnosti som myslel, tak som rozmýšľal, až sa mi z kečky parilo, no nič som nemohol vymyslieť. Veľmi mi to pripomínalo formalistickú perokresbu.
— Nuž tak, veľa sme sa nedozvedeli, — povedal Komov. — Ako sa vraví, z koláča dieru…
— Ach ja-jáj! — vzdychol si Vanderhose, nemotorne vstal a vyšiel.
I ja by som rád šiel pozrieť, ako sa má Majka. No pohľad mi padol na chronometer — do konca vysielania zostávalo ešte asi desať minút. Za chrbtom sa mi tmolil a šuchotal Komov. Potom sa jeho ruka načiahla ponad moje plece a na pult predo mňa spadla belasá blanketa rádiogramu.
— To je dôvodová správa, — povedal Komov. — Odošlite ju, len čo sa skončí vysielanie záznamu.
Prečítal som si rádiogram.
ER-2, KOMOV — ZÁKLADŇA, GORBOVSKÉMU, KÓPIA: CENTRUM, BADEROVI. POSIELAM VÁM ZÁZNAM VYSIELAČKY TYPU T. G. NOSITEĽ MALÝ. ZÁZNAM BOL VEDENÝ OD 13.46 DO 17.02 PALUBNÉHO ČASU. BOL PRERUŠENÝ Z MOJEJ NEDBANLIVOSTI PRE NÁHODNÉ ZAPNUTIE BLESKOVEJ LAMPY. SITUÁCIA JE V TEJTO CHVÍLI NEJASNÁ.
Nepochopil som a prečítal som si rádiogram znova. Potom som sa obzrel na Komova. Sedel v predošlej polohe, bradu si opieral o prepletené prsty a hľadel na výhľadovú obrazovku. Nemôžem povedať, že by ma od hlavy po päty zaliala horúca vlna vďačnosti. Nie, nič také. Cítil som k tomuto človeku primálo sympatie. No nemohol som neoceniť, čo práve urobil. V takej situácii nie každý by konal tak energicky a prosto. A vlastne ani nie je dôležité, prečo takto postupoval: či preto, lebo mu prišlo ľúto Majky (čo je pochybné), alebo sa zahanbil za svoju prudkosť (čo bolo bližšie pravde), alebo azda preto, lebo patrí k vedúcim toho typu, ktorí celkom úprimne pokladajú priestupky podriadených za vlastné. Tak či tak, pre Majku sa podstatne zmenšilo nebezpečenstvo, že vyletí z vesmíru ako vtáčik, no Komovove pozície a renomé sa zjavne zhoršili. V poriadku, Ge