Страница 28 из 34
— Áno, — prehovoril Malý. — Prídem.
Vykročil a z nohy na nohu sa vliekol k močiaru.
Už nezastal. Chvíľu sme mlčky hľadeli za ním, potom Majka zakričala: „Malý!“, pustila sa do behu, dohonila ho a šla vedľa neho. Zdvihol som kožuch, obliekol som sa, pohľadal som Majkin kožuch a s otáľaním som sa pohol za nimi. Zmocnil sa ma akýsi nepríjemný pocit, nechápal som, o čo ide. Vyzeralo to, že všetko je v poriadku: Malý prisľúbil, že sa vráti, teda predsa sa k nám pripútal, bez nás mu je teraz oveľa horšie než s nami. „Zvykne si,“ opakoval som si v duchu. „Nič to, zvykne si…“ Videl som, že Majka zastala, no Malý sa vliekol ďalej. Majka sa zvrtla, rukami si oblapila plecia a rozbehla sa mi oproti. Podal som jej kožuch a spýtal som sa:
— Tak čo?
— Všetko v poriadku, — povedala. Oči mala priezračné a tajilo sa v nich akési zúfalstvo.
— Myslím, že koniec koncov… — začal som a zarazil som sa. — Majka, — zvolal som, — veď ty si stratila „tretie oko“!
— Nestratila som ho, — povedala.
8. kapitola
POCHYBNOSTI A ROZHODNUTIA
Malý odchádzal od lode popri brehu na západ, rovno cez duny a húštinu. Sprvu ho „tretie oko“ zaujímalo. Zastavoval sa, skladal obruč, zvŕtal ju v rukách a vtedy sa nám na prijímacej obrazovke mihlo raz bledé nebo, raz beláskavo zelená tvár-maska, či inovaťou pokrytý piesok. Potom nechal obruč na pokoji. Neviem, či sa pohyboval ináč ako zvyčajne, alebo si obruč nepripevnil celkom správne, no vyzeralo to, že má objektív zacielený nie rovno v smere, ktorým ide, ale trochu doprava. Po obrazovke, zachvievajúc sa, plávali jednotvárne duny a premrznuté kríky, niekedy sa zjavovali sivé horské končiare alebo čierny oceán s ligotajúcim sa ľadovcom na obzore.
Vyzeralo to, že Malý šiel bez určitého cieľa, jednoducho kráčal, kde ho oči viedli, čoraz ďalej od nás. Niekoľko ráz vyšiel na hrebene dún a pozeral smerom k nám. Na prijímacej obrazovke sa vtedy zjavil oslepujúco biely kužeľ nášho ER-2, striebristá stuha pristávacej plochy, oranžový Tom, ako sa osamotene opiera o stenu nedostavanej meteorologickej stanice. No na výhľadovej obrazovke sa nám Malého nepodarilo objaviť.
Asi po hodine Malý odrazu strmo odbočil k horám. Slnko teraz bilo rovno do objektívu a horšie sme videli. Malý prešiel cez duny a vliekol sa cez riedky les, prekračoval zhnité konáre, kráčal pomedzi hrčovité kmene s odškerenou škvrnitou kôrou, po hnedej, vlahou presiaknutej pôde. Raz sa vyškriabal na osamotený žulový balvan, tu zastal, poobzeral sa, potom zoskočil, zdvihol zo zeme dve čierne slizké halúzky a šiel ďalej, poklepkávajúc nimi o seba. Spočiatku bol klepot neusporiadaný, potom sa v ňom dal vybadať rytmus, s ktorým sa miešalo akési bzučanie, či hučanie. Tento zvuk, nepretržitý a nepríjemný, čoraz väčšmi silnel. Najskôr takto hučal a bzučal Malý — možno to bola pieseň, alebo sa zhováral sám so sebou.
Tak si vykračoval a klepkal, bzučal a hučal a medzi stromami sa čoraz častejšie vyskytovali kame
Bol pod vodou veľmi dlho, už som si myslel, že sa mu stratila vysielačka a už nič neuvidíme, no asi po desiatich minútach sa obraz znova zjavil. Bol nejasný, rozmazaný a zrnitý, takže spočiatku sme nerozoznali takmer nič, no onedlho sa v pravej časti obrazovky vynorila dlaň, na ktorej poskakovala, prehadzovala sa a zvíjala ošklivá panťanská rybka.
Keď sa objektív „oka“ celkom vyčistil, Malý utekal. Kmene stromov sa rútili na nás a v poslednej chvíli bleskovo mizli raz vpravo, raz zasa vľavo. Utekal veľmi rýchlo, no nepočuli sme ani dupot ani jeho dych, len vietor šumel a za spleťou holých konárov prebleskovalo slnko. A vtom sa stalo čosi nepochopiteľné: Malý zastal ani vbitý pred sivým balvanom a ponoril doň ruky až po lakeť. Neviem, možno tam bol dobre zamaskovaný otvor, no skôr si myslím, že nebol. Keď Malý po niekoľkých sekundách vytiahol ruky, mal ich čierne a lesklé a čosi čierne a lesklé mu stekalo z končekov prstov a hlasne, so zreteľným mľaskavým klepnutím kvapkalo na zem. Potom nám ruky zmizli zo zorného uhla a Malý bežal ďalej.
Zastal pred čudnou konštrukciou, pripomínajúcou nachýlenú vežu. Nepochopil som hneď, že to je havarovaná loď Pelikán. Teraz som na vlastné oči videl, ako strašne ju doriadilo pri páde a čo s ňou porobili dlhé roky na tejto planéte. Nebol to príjemný obraz. Medzitým sa Malý pomaly priblížil, nazrel do otvoru prielezu — na okamih na obrazovke zavládla nepreniknuteľná tma — nato takisto pomaly obišiel nešťastnú loď dookola. Zasa zastal pred prielezom, zdvihol ruku a priložil čiernu dlaň s roztiahnutými prstami k boku lode rozožranému eróziou. Stál takto asi minútu a zasa sme počuli, ako si hudie a bzučí, a zdalo sa mi, že spod jeho roztiahnutých prstov stúpajú pásiky beláskavého dymu. Napokon odtiahol ruku a ustúpil o krok. Na zničenom sčernetom obložení sa jasne črtal zreteľne plastický odtlačok dlane s roztiahnutými prstami.
— Ach, ty môj svrček na peci, — ozval sa zvučný barytón.
— Zvonček!.. — hneď nato odpovedal nežný ženský hlas.
— Zika! — takmer pošepky prehovoril barytón. — Zikaňka!..
Rozplakalo sa dieťa.
Odtlačok dlane sa rýchlo pohol nabok a zmizol. Teraz sme na obrazovke videli horské úbočie — žulu zbrázdenú puklinami, staré sutiny, triešť ostrých skál s trblietajúcimi sa lomenými plôškami, porasty chatrnej drsnej trávy, hlboké čierne trhliny. Malý vystupoval po svahu, videli sme jeho ruky, ako sa chytajú za výčnelky, zrnitý kameň sa chytro vzďaľoval dolu po obrazovke, bolo počuť pravidelné hlasné dýchanie, a odrazu sa jeho pohyb stal plavným a rýchlym, v očiach sa mi zatmilo, úbočie sa vzdialilo, prepadlo sa kdesi nabok a dolu a vtom sme počuli Malého ostrý zachrípnutý smiech, ktorý odrazu akoby uťal. Bolo nám jasné — Malý letel.
Na obrazovke žiarila sivo-fialová obloha a naboku pulzovali akési nejasné polopriezračné chuchvalce ako zdrapy zaprášeného mušelínu. Naprieč obrazovkou pomaly plávalo oslepujúce fialové slnko, nato všetko zakryl zaprášený, mušelín a hneď zmizol. Ďaleko dolu sme videli náhornú rovinu, zahalenú bledofialovým oparom, strašné jazvy bezodných úžľabín, neuveriteľne ostré štíty pokryté večným snehom — bezútešný ľadový svet, vzďaľujúci sa za obzor, mŕtvy, dopukaný, zježený. A videli sme, ako Malého mocné, ligotavé koleno znehybnelo nad priepasťou a ako sa jeho čierna ruka pevne zachytila o hmatateľné nič.
Úprimne povediac, v tej chvíli som prestal veriť vlastným očiam a pozeral som, či to prístroje registrujú. Registrovali. No i Vanderhose sa tváril zarazene a Majka nedôverčivo prižmurovala oči a vrtela krkom, akoby ju golier škrtil. Iba Komov bol celkom pokojný, nehybne sedel, opieral sa lakťami o panel a bradu mal zaborenú do prepletených prstov.
A Malý už klesal. Kame
Na obrazovke sme teraz videli akési nehybné tmavé škvrny, všetko bolo sivé a čierne a počuli sme zvláštne zvuky — akési bublanie, chripľavé krákanie, syčanie. Zjavila sa čierna silueta Malého ruky s roztiahnutými prstami a stratila sa. Matné škvrny začali plávať, prepletali sa navzájom, krákanie a bublanie raz silnelo, raz zasa slablo, vtom zažiarilo a zhaslo oranžové svetielko a potom ďalšie a ďalšie… Čosi krátko zarevalo a zaznela mnohonásobná ozvena.