Страница 30 из 34
Automat cvengol a vypol sa. Pustil som sa do rádiogramu. Vošiel Vanderhose a pred sebou tlačil stolík na kolieskach. Nehlučne a neobyčajne svižne, takže by to robilo česť i naj kvalifikovanejšiemu robotu, postavil tácňu s taniermi Komovovi k pravému lakťu. Komov roztržite poďakoval. Vzal som si pohár rajčiakovej šťavy, vypil som a nalial, som si ďalší.
— A šalát? — rozhorčene sa spýtal Vanderhose. Pokrútil som hlavou a spýtal som sa Komovovho chrbta:
— Všetko je hotové. Môžem si urobiť voľno?
— Áno, — privolil Komov, neobrátiac sa. — Nevychádzať z lode.
Na chodbe mi Vanderhose povedal:
— Majka obeduje.
— Hysterička, — povedal som napajedene.
— Naopak. Povedal by som, že je pokojná a veľmi spokojná sama so sebou. Ani stopy po nejakej ľútosti.
Vošli sme do jedálne. Majka sedela pri stole, jedla polievku a čítala akúsi knihu.
— Zdravím ťa, väzenka, — povedal som a sadol som si pred ňu s pohárom v ruke.
Majka odtrhla pohľad od knihy a pozrela na mňa, pričom prižmúrila jedno oko.
— Čo vrchnosť? — spýtala sa.
— Ponorená do ťažkých úvah, — povedal som, skúmavo si ju prezerajúc. — Rozmýšľa, či ťa má hneď obesiť na sťažni, alebo ťa doviezť do Doveru, kde ťa zavesia na reťaze.
— A čo je na obzore?
— Nijaké zmeny.
— Tak, — povedala Majka, — teraz už nepríde.
V hlase jej znelo jasné zadosťučinenie. Oči mala veselé a smelé ako kedysi. Chlipol som si rajčiakovej šťavy a zaškúlil som na Vanderhoseho, ktorý so skormútenou tvárou jedol môj šalát. Zišlo mi na um, že náš kapitán je vlastne strašne rád, že nie on velí tejto spoločnosti.
— Áno, — povedal som. — Vyzerá to tak, že si nám prerušila kontakt.
— Som vi
— Dúfajme, že to nie je také zlé, — ozval sa Vanderhose. — Dúfajme, že je to len ďalšia komplikácia.
— Myslíte, že Malý sa vráti? — spýtal som sa.
— Podľa mňa áno, — povedal Vanderhose a vzdychol si. — Priveľmi rád kladie otázky. A teraz má zasa kopu ďalších. — Dojedol šalát a vstal. — Pôjdem do kabíny, — oznámil. — Aby som pravdu povedal, je to veľmi nepekná historka. Chápem ťa, Majka, no ani trochu ťa neospravedlňujem. Vieš,také dačo sa nerobí…
Majka nepovedala nič a Vanderhose odišiel, tlačiac pred sebou stolík. Len čo stíchli jeho kroky, spýtal som sa:
— Urobila si to náročky, alebo nechtiac? — Usiloval som sa hovoriť zdvorilo, no prísne.
— A čo si myslíš ty? — spýtala sa Majka a naďalej upierala pohľad do knihy.
— Komov vzal vinu na seba.
— Čo to znamená?
— Že blesková lampa bola zapnutá z jeho nedbanlivosti.
— Veľmi milé, — povedala Majka. Odložila knihu a vystrela sa. — Krásne gesto.
— A to je všetko, čo mi môžeš povedať?
— A čo vlastne chceš? Úprimné priznanie? Ľútosť? Tajné slzy?
Zasa som si odchlipol šťavy. Ovládol som sa.
— Predovšetkým by som chcel vedieť, či si to urobila nechtiac, alebo náročky?
— Náročky. A ďalej?
— Ďalej by som chcel vedieť, prečo si to urobila?
— Aby som raz-navždy skoncovala s týmto škandálom. Ďalej?
— Akým škandálom? O čom to vravíš?
— Lebo to je odporné! — povedala Majka dôrazne. — Lebo to bolo neľudské. Lebo som nemohla sedieť so založenými rukami a dívať sa, ako sa hnusná komédia mení na tragédiu. — Odhodila knihu. — A preto nemusíš na mňa zazerať. Ani sama zastávať! Ach, aký veľkodušný! Miláčik doktora Mboga! Aj tak odídem. Pôjdem do školy a budem učiť deti, aby včas prekazili výčiny všetkých týchto fanatikov abstraktných ideí i všetkých hlupákov, ktorí im prikyvujú!
Mal som dobrý úmysel udržať si do konca zdvorilý, korektný tón. No prešla ma trpezlivosť. Vôbec, s mojou trpezlivosťou je to všelijako.
— Si bezočivá! — vybuchol som, nenachádzajúc slová. — Správaš sa bezočivo! Vrcholne bezočivo!
Chcel som sa napiť šťavy, no vysvitlo, že pohár je prázdny. Mimovoľne som vypil všetko.
— A ďalej? — spýtala sa Majka, opovržlivo sa uškŕňajúc.
— To je všetko, — odvrkol som zamračene a prezeral som si prázdny pohár. Naozaj, už som nemal čo povedať. Vystrieľal som celú svoju zásobu streliva. Pravdepodobne som šiel za Majkou nie preto, aby som si všetko ujasnil, ale preto, aby som jej jednoducho vynadal.
— Ak je to všetko, — povedala Majka, — tak choď naspäť do kabíny a bozkávaj sa so svojím Komovom. Aj so svojím Tomom a s ostatnou kybernetikou. Ale aby si vedel, som jednoducho človek a nič ľudské mi nie je cudzie.
Odtisol som pohár a vstal som. Už som nemal čo povedať. Všetko bolo jasné. Mal som priateľku, a už ju nemám. Nuž čo, voľajako sa už pretlčiem.
— Dobrú chuť, — povedal som a meravým krokom som sa pobral na chodbu.
Srdce mi búchalo, pery sa mi odporne triasli.
Zatvoril som sa vo svojej kabíne, zvalil som sa na posteľ a zaboril som nos do vankúša. V hlave mi trpko a beznádejne vírili myšlienky, narážali na seba a rozpadali sa nevyslovené slová. Hlúpe. Hlúpe!.. No dobre, nepáči sa ti táto myšlienka. Kadekomu sa nepáči! Koniec koncov, nevolala ťa sem, ocitla si sa tu náhodou, nuž sa správaj, ako sa patrí! Predsa sa vôbec nevyznáš v kontaktoch, ty ubytovateľka nešťastná! Staraj sa o svoje prašivé náčrty a rob, čo ti kážu! No čo sa ty rozumieš do abstraktných myšlienok? A vôbec, aké abstraktné myšlienky? Veď dnes je abstraktná a zajtra sa bez nej dejiny nepohnú ďalej… No, dobre, tak teda sa ti nepáči. Teda ju odmietaj!.. Všetko šlo tak dobre, práve sme sa s Malým zblížili, taký výborný chlapec, múdry, s ním by sa dali hory prenášať! Ech, ty, ubytovateľka… A vraj priateľka… A teraz ani Malý, ani priateľka… A Komov je tiež dobrý: rúti sa cestou-necestou ako teré
— A Majka? — spýtal som sa v rozospatosti, no hneď som sa spamätal. Vanderhose sa zatváril, že nerozumie.
Osprchoval som sa, obliekol a pobral som sa do kabíny. Zasa sa ma zmocnil predošlý nepríjemný pocit. Nechcelo sa mi s nikým zhovárať, nikoho vidieť. Vanderhose odovzdal službu a odišiel spať. Oznámil mi, že okolo lode sa nedeje nič a že ma po šiestich hodinách vystrieda Komov.
Bolo presne dvadsaťdva hodín palubného času. Na obrazovke sa trblietali záblesky polárnej žiary nad horským hrebeňom, od oceánu dul silný vietor, trhal na chuchvalce čiapku hmly nad horúcim močariskom, pritískal holé kríky k zamrznutému piesku, hádzal na pláž chumáče peny, ktorá hneď zamŕzala. Na pristávacej ploche osamotene trčal Tom a zľahka sa nakláňal proti vetru. Všetky jeho signálne svetlá oznamovali, že je v prestoji, nemá nijaké úlohy a je pripravený splniť hocijaký príkaz. Veľmi smutný obraz. Zapol som vonkajšiu akustiku, chvíľu som počúval, ako buráca oceán, ako sviští a zavýja vietor, ako ľadové kvapky husto bubnujú po obložení lode, a zasa som ju vypol.
Pokúsil som sa predstaviť, čo robí Malý, pripomenul som si horúcu pórovitú hmlu, rozmazané škvrny svetla, presnejšie, nie svetla, ale tepla, a tú rovnomernú žiaru, naplnenú virvarom čudných zvukov, i záhadný rad odrazov, ktoré neboli odrazmi… Nuž čo, akiste mu je tam teplo a útulne, je v dobre známom prostredí a má, veru má o čom rozmýšľať. Možno zaliezol do nejakého kúta medzi skalami a ťažko prežíva urážku, ktorá sa mu ušla od Majky. („Mam-ma…“ „Áno, zvonček,“ spomenul som si.) To, čo sa stalo, iste pokladá za veľmi nečestné. Ja na jeho mieste by som sem už nikdy neprišiel… A ako sa Komov zaradoval, keď Majka pripla Malému svoju obruč. „Si rúče dievča, Majka,“ povedal. „To je výborná šanca, ja by som to neriskoval…“ Napokon, aj tak by z tejto myšlienky nebolo nič. Konštruktéri „tretieho oka“ kadečo nedomysleli. Napríklad objektív by mal byť stereo… hoci, pravdaže, „tretie oko“ je určené na celkom iné ciele… No i tak sa podarilo čo-to vysliediť. Videli sme napríklad, že Malý letel. Ibaže ako, prečo a na čom letel?… A tá scéna pri dodrúzganom Pelikáne… Planéta neviditeľných. Áno, pravdepodobne by sa tu dali pozorovať zaujímavé veci, keby Komov dovolil vypustiť výskumnú družicu. Možno to dovolí teraz? Napokon, zaobišli by sme sa aj bez nej. Pri prvej príležitosti jednoducho prejsť lokátorovou skúšačkou po obzore…