Страница 19 из 34
— Oni? — spýtal som sa pošepky.
— Vylúčené, aby to bolo prirodzené… — prehovoril Vanderhose. — A vylúčené, aby to bolo umelé.
I ja som cítil presne to isté.
— Musíme to oznámiť Komovovi, — povedal som.
— Komov vypol spojenie, — odpovedal Vanderhose a nastavil diaľkomer. — Vzdialenosť sa nemení. Štrnásť kilometrov. Tá vec strašne vibruje, celá sa trasie. Amplitúda najmenej sto metrov… Dačo absurdné.
— Aké je to vysoké? — zašomral som.
— Okolo šesťsto metrov.
— Dočerta!
Vtom Vanderhose vyskočil a stlačil dve klapky súčasne: klapku vonkajšej núdzovej rádiovýzvy „všetci nech sa hneď vrátia na palubu“ a klapku vnútorného signálu „všetci nech sa zhromaždia v kabíne“. Nato sa obrátil ku mne a prerývaným hlasom mi prikázal:
— Stas! Behom na stanovište OAP! Uveď do pohotovosti stredisko lekárskej pomoci! Seď a čakaj. Bez rozkazu sa ani nepohni!
Vybehol som na chodbu. Spoza dverí kabín tlmene doliehal prerývaný zhromažďovací signál. Oproti sa hnala Majka, papuče mala obuté len tak naboso a v behu si naťahovala kabátik.
— Čo sa stalo? — spýtala sa už z diaľky hlasom zachrípnutým od spánku.
Hodil som rukou a rútil som sa po rebríku dolu, na stanovište ovládania aktívnych prostriedkov. Trochu ma drvila triaška, no vcelku som bol pokojný, ba v istom zmysle aj hrdý: vznikala zriedkavá situácia. Bol som presvedčený, že od chvíle, čo táto loď štartovala prvý raz, ešte nikto nešiel na stanovište OAP — iba ak pracovníci kozmodrómov na preventívnu prehliadku automatiky.
Hodil som sa do kresla, zapol som kruhovú obrazovku, vypol automatiku strediska lekárskej pomoci a hneď som zablokoval kormové delo, aby som v zmätku nevypálil do podnožníka. Nato som uchopil dolaďovače ručného zamierenia a cez čierny priesečník pred mojimi očami sa začal plaziť obraz na obrazovke: preplazil sa cezeň rozoklaný ľadovec i hustá hmla nad močiarom, nato sa preplazil i Komov — ožiarený zábleskmi polárnej žiary, stál teraz chrbtom k nám a hľadel k horám… Ešte trochu vyššie. Tu je. Čierny, chvejúci sa, nezmyselný, celkom absurdný. A vedľa je druhý, kratší, no pred očami rastie, vyťahuje sa, prehýba… Doparoma, ako to len môžu robiť? Aké sily na to potrebujú a čo je to za materiál? To je ale obraz!.. Teraz to vyzeralo, ako keby sa za horami schovával obrovský šváb a odtiaľ vystrkoval fúzy. Odhadol som priestorový uhol zásahu a nastavil som priesečník tak, aby som jedným úderom zasiahol obidva ciele. Už ostávalo len nohou stlačiť pedál…
— Stanovište OAP, — zreval Vanderhose.
— Tu stanovište OAP! — ohlásil som sa.
Pripraviť sa!
— Pripravený!
Podľa mňa sme si počínali veľmi obratne.
— Vidíš obidva ciele? — zvyčajným hlasom sa spýtal Vanderhose.
— Áno. Obidva zasahujem jediným impulzom.
— Všimni si: štyridsať stupňov východne je tretí cieľ.
Pozrel som a naozaj: v mihotavom svetle zábleskov polárnej žiary sa prehýbal a trepotal ďalší gigantický fúz. To sa mi nepáčilo. Podarí sa mi, alebo nie? Ale čo, musím to stihnúť… V duchu som si predstavil, ako vypúšťam impulz a nato dvoma pohybmi zameriavam delo na tretí cieľ. Nič to, stihnem.
— Vidím tretí cieľ, — oznámil som.
— V poriadku, — povedal Vanderhose. — Len sa neplaš. Strieľaj len na môj rozkaz!
— Rozumiem, — zašomral som. Ešte strelí na loď dákym tým… no… krividlom priestoru, a potom môžem čakať na tvoj rozkaz. Už som sa vyslovene triasol. Zaťal som päste, aby som sa ovládol. Potom som pozrel, čo je s Komovom. Všetko v poriadku. Komov sedel v predošlej polohe, obrátený bokom ku gigantickému švábovi. Hneď som sa upokojil, tým skôr, že som vedľa neho konečne objavil i drobnú čiernu postavičku. Odrazu mi bolo trápne.
Čo som sa tak vyplašil? Aké sú tu vlastne dôvody k panike? Je tam toho, vystrčil fúzy… Riadne fúzy, to je fakt, ba povedal by som — fúziská ohromujúcej veľkosti. No, koniec koncov, iste to nie sú nijaké fúzy, ale čosi ako antény. Možno nás jednoducho pozorujú. My pozorujeme ich a ony zasa nás. Vlastne ani nie nás, ale svojho chovanca, Pierra Alexandroviča Semionova — zaujíma ich, ako sa mu tu vodí, či mu náhodou neubližujú…
Ak sa to uváži, protimeteoritné delo je strašné, nechcel by som ho tu použiť. Jedna vec je zrovnať so zemou dajaký balvan a vyčistiť tak pristávaciu plochu, alebo povedzme zasypať úžľabinu, keď potrebujeme rezervoár sladkej vody, a iná vec je strieľať takto, do živého… A vôbec, používali sa niekedy PMD ako obra
Chcel som sa odpútať od podobných myšlienok, preto som odmeriaval vzdialenosti po ciele a vypočítal výšku a hrúbku cieľov. Zistil som vzdialenosti: štrnásť, štrnásť a pol a šestnásť kilometrov. Výška cieľov — od päťsto do sedemsto metrov a hrúbku mali približne rovnakú: naspodku okolo päťdesiat metrov a celkom na konci fúza necelý meter. A všetky boli naozaj článkované ako bambusové tyče alebo cievkové antény. Zdalo sa mi, že na ich povrchu rozoznávam akýsi pohyb, smerujúci zdola nahor, akúsi peristaltiku, no možno to bola len hra svetla. Pokúsil som sa odhadnúť vlastnosti materiálu, z ktorého môžu pozostávať takéto útvary, ale vychádzal mi akýsi nezmysel. Áno, keby som ich mohol ohmatať analyzačným lokátorom, lenže to, prirodzene, nesmiem. Ktovie, ako by zareagovali. A ani to nie je dôležité. Najdôležitejšie je, že pravdepodobne je tu technologická civilizácia. Vysoko vyvinutá civilizácia, to je fakt. Je len nepochopiteľné, prečo sa zahrabali pod zem, prečo svoju rodnú planétu uvrhli do pustoty a ticha. Napokon, keď si to človek rozváži, každá civilizácia má svoje predstavy o komforte. Tak napríklad na Tagore…
— Stanovište OAP! — zreval mi Vanderhose pri samom uchu, až som sa strhol. — Ako vidíš ciele?
— Vidím… — odpovedal som bezmyšlienkovite, no vtom som sa zarazil: fúzy nad horami netrčali. — Vlastne ich už nevidím… — dokončil som slabým hlasom.
— Spíš na stanovišti!
— Vôbec nespím… Pred chvíľočkou tu ešte boli, na vlastné oči som ich videl…
— A čo si videl na vlastné oči? — spýtal sa Vanderhose.
— Ciele. Tri ciele.
— A teraz?
— A teraz už nie sú.
— Hm… — povedal Vanderhose. — Je to akési čudné, čo povieš?
— Áno, — povedal som s účasťou. — Veľmi čudné. Boli a odrazu nie sú.
— Komov sa vracia, — oznámil Vanderhose. — Azda on bude múdrejší?…
Naozaj, k lodi sa vracal Komov obvešaný puzdrami. Kráčal nemotorne, zrejme mu opuchli nohy, a chvíľami sa obracal dozadu — možno sa lúčil s Pierrom Alexandrovičom, no chlapca nebolo vidieť.
— Koniec, — povedal Vanderhose. — Nechaj všetko tak a bež do kuchyne, priprav niečo horúce a dáke víno. Ge
V momente som bol v kuchyni a začal som náhlivo pripravovať varené víno, kávu a ľahké občerstvenie. Strašne som sa bál, že prepasiem čo len slovo z toho, čo bude Komov rozprávať. No keď som behom dotisol stolík do kabíny, Komov ešte nič nerozprával. Stál pred stolom, šúchal si zamrznuté líce, na stole bola rozprestretá najväčšia a najpodrobnejšia mapa nášho sektoru a Majka mu prstom ukazovala miesta, odkiaľ sa nedávno vystrkovali fúzy antény.
— Tu nie je nič, — vzrušene vykladala Majka, — iba zamrznuté skaly, sto metrov hlboké kaňony, sopečné priepasti, ale nič živé. Letela som tadiaľ nesčíselne ráz. Tam človek nevidí ani len krík.