Planeta pre Pantanov

— Prečo mlčíte? — reval Komov. — Jakov! Jakov! Počujete ma? Prečo mlčíte?

Spamätal som sa a zrakom som pohľadal Komova. Xenopsychológ stál v napätej póze, tvárou k lodi, po piesku sa ťahal jeho dlhý tieň. Vanderhose si odkašlal a povedal:

— Počujem.

— Čo sa stalo?

Vanderhose chvíľu otáľal.

— Ani neviem, ako by som to opísal, — povedal napokon. — Azda vy, deti, sa o to pokúsite?

— Zhováral sa s nami! — povedala Majka priškrteným hlasom. — On hovoril!..

— Počúvajte! — zvolal som. — A nešiel k prielezu?

— To je možné, — povedal Vanderhose. — Ge

— Dávajte pozor na prielez, — rýchle prikázal Komov. — Ak vstúpi, hneď mi to oznámte a zatvorte sa v kabíne… — Na chvíľu sa odmlčal. — Čakám vás o hodinu, — ozval sa s akousi novou intonáciou, zvyčajným pokojným a vecným tónom a akoby hovoril odvrátený od mikrofónu. — Za hodinu si poradíte?

— Nerozumel som, — povedal Vanderhose.

— Zatvorte sa! — rozčúlene zakričal Komov rovno do mikrofónu. — Chápete? Ak vojde do lode, zatvorte sa!

— To som rozumel, — povedal Vanderhose. — Kde nás čakáte o hodinu?

Nastalo ticho.

— Čakám vás o hodinu, — zasa vecne zopakoval Komov, odvrátený od mikrofónu. — Za hodinu si poradíte?

— Kde? — spýtal sa Vanderhose. — Kde nás čakáte?

— Jakov, počujete ma? — hlasne a znepokojene sa spýtal Komov.

— Počujem vás výborne, — povedal Vanderhose a zmätene pozrel na nás. — Povedali ste, že nás o hodinu čakáte. Kde?

— Nehovoril som… — začal Komov, no vtom ho prerušil Vanderhoseho hlas, zastrený, akoby znel ďaleko od mikrofónu:

— A nemali by sme sa naobedovať? Stasovi sa tam už akiste cnie, čo myslíš, Majka?

Majka sa nervózne zachichotala.

— To je predsa on… — vyhŕkla, pichajúc prstom do obrazovky. — To je on… tam…

— Čo sa robí, Jakov? — zvrieskol Komov. Čudný hlas — ani som ho hneď nespoznal — prehovoril:

— Ja ťa, starký môj, vyliečim, postavím ťa na nohy, urobím z teba človeka…

Majka si zaborila tvár do dlaní a pritláčajúc si kolená k brade, čkala od nervózneho chichotu.

— Nič zvláštne, Ge

— Vidíte ho?

— Nie… Napokon, práve sa zjavil.

Chlapec zasa stál pri svojich prútoch, už v inej, no zasa v tej nepohodlnej póze a hľadel nám rovno do očí. Potom trochu otvoril ústa, pery sa mu čudne vykrivili, pričom obnažili ďasná a zuby v ľavom kúte úst a počuli sme Majkin hlas:

— Koniec koncov, keby som mala vaše bokombrady, azda by som mala iný vzťah k životu…

— Teraz hovorí Majkiným hlasom, — pokojne oznámil Vanderhose. — A teraz pozrel smerom k vám. Ešte vždy ho nevidíte?

Komov mlčal. Chlapec mal hlavu obrátenú k nemu a stál celkom nehybne, akoby skamenel — čudná postava v hustnúcom súmraku. A vtom som pochopil, že to nie je on. Postava sa rozplývala, presvital cez ňu tmavý okraj vody.

— Aha, vidím ho! — s uspokojením povedal Komov. — Stojí asi dvadsať krokov od lode, áno?

— Áno, — prisvedčil Vanderhose.

— Nie, — poprel som. Vanderhose sa prizrel lepšie.

— Veru, asi to nebude on, — prikývol napokon. — Žeby to bol… Ako to nazývate vy, Ge

— Počkajte, — povedal Komov. — Teraz ho naozaj vidím. Ide ku mne.

— Ty ho vidíš? — spýtala sa ma Majka.

— Nie, — odpovedal som. — Už je tma.

— To nesúvisí s tmou, — namietla Majka.

Podľa všetkého mala pravdu. Slnko síce už zašlo, i súmrak zhustol, i tak som však na obrazovke rozoznával Komova a videl som rozplývajúci sa prízrak, i štartovaciu plochu, i ľadovec v diaľke, no chlapca som už nevidel.

Potom som zbadal, že si Komov sadol.

— Prichádza, — povedal polohlasne. — Teraz budem zaneprázdnený. Nevyrušujte ma. Naďalej sústredene pozorujte okolie, ale nijaké lokátory a vôbec — nijaké aktívne prostriedky. Skúste sa uspokojiť s infraoptikou. Končím.

— Úspešný lov, — zaželal mu Vanderhose a vstal. Tváril sa slávnostne. Prísne na nás pozrel ponad konček nosa, zvyčajným plavným pohybom si našuchoril bokombrady a povedal:

— Stáda sú v maštaliach, do ra

Majka kŕčovite zívla a poznamenala:

— Nebodaj sa mi chce spať? Alebo je to od nervozity?

Mimochodom, teraz nebudeme mať veľa času na spánok, — oznámil Vanderhose. — Urobíme to takto. Nech si Majka ide odpočinúť, ja ostanem pri obrazovke a Stas nech si pospí pri rádiostanici. Po štyroch hodinách ho zobudím. Čo ty na to, Stas?

Nenamietal som nič, hoci som pochyboval, že Komov tak dlho obsedí v mraze. Ani Majka nebola proti a zívala ďalej. Keď odišla, ponúkol som Vanderhosemu, že uvarím kávu, no odmietol pod akousi smiešnou zámienkou — akiste chcel, aby som si pospal. Nato som sa uvelebil k rádiostanici, prezrel som nové rádiogramy, nenašiel som nič súrne a odovzdal som ich Vanderhosemu.

Chvíľu mlčal. Vôbec sa mi nechcelo spať. Predstavoval som si, akí by mohli byť vychovávatelia Pierra Semionova. Ľudské mláďa, odchované vlkmi, behá po štyroch a vrčí. Človek odchovaný medveďmi takisto. Vo všeobecnosti výchova celkom určuje modus vivendi ktoréhokoľvek tvora. Vlastne nie celkom, ale do veľkej miery určite. Prečo vlastne náš Maugli ostal vzpriameným človekom? To privádza k istým myšlienkam. Chodí na nohách, aktívne používa ruky, čo samo osebe nie je čosi vrodené, lež dosahuje sa výchovou. Vie hovoriť. Pravda, nerozumie, čo vraví, no vidieť, že časť mozgu, ktorá má na starosti reč, výborne mu funguje… A zapamätúva si všetko na prvý raz!

Čudné, veľmi čudné. Nehumanoidi, o ktorých viem, vôbec by nevedeli takto vychovať ľudské mláďa. Mohli by ho živiť, skrotiť. Mohli by ho skúmať vo svojich čudných laboratóriách, pripomínajúcich gigantický model črevného traktu v či

— V každom prípade, — ozval sa vtom Vanderhose, — sú humá

Neurčito som zahmkal a Vanderhose zasa zmĺkol.

V kabíne bolo ticho. Základňa nás neznepokojovala, ani Komov sa nehlásil. Na tmavej obrazovke vzbĺkli dúhovo sa meniace záblesky polárnej žiary, v ich prízračnom svetle som ledva rozoznával Komova, ktorý sedel celkom nehybne. Chlapca som však nevidel ani raz. No Komovovi sa zrejme darilo, lebo veľký palubný počítací stroj chvíľami tichučko mliaskal a vrčal, ako spracúval a organizoval informácie, prijímané z translátora. Potom som zadriemal a snívalo sa mi o akýchsi zamračených neoholených osmonohoch v belasých športových úboroch a s dáždnikmi, učili ma chodiť a mne bolo tak smiešne, že som jednostaj padal, čím som u nich vyvolával veľkú nespokojnosť. Zobudil som sa na jemný, no nepríjemný úder do srdca. Čosi sa stalo. Vanderhose sedel napäto schýlený nad obrazovkou a rukami zvieral bočné operadlá.

— Stas! — zavolal potichu.

— Áno?

— Pozri na obrazovku!

Aj tak som už pozeral, no predbežne som nevidel nič zvláštne. Naďalej blčali a menili sa nebeské svetlá, Komov sedel v predošlej polohe, vzdialený ľadovec hral ružovou a zelenou farbou. Vtom som to videl.

— Nad horami? — spýtal som sa šeptom.

— Áno. Presne nad horami.

— Čo je to?

— Neviem.

— Dávno?

— Neviem. Všimol som si to pred dvoma minútami. Myslel som si, že je to smršť…

I ja som sa sprvu nazdával, že je to smršť. Nad bledou vyštrbenou líniou horského hrebeňa, na pozadí dúhových pásov vystupovalo čosi ako dlhý tenký korbáč — čierna krivka, pripomínajúca škrabanec na obrazovke. Korbáč takmer nebadateľne vibroval, prehýnal sa, chvíľami akoby klesal a zasa sa vzpriamoval a bolo vidieť, že nie je hladký, ale akoby článkovaný, podobný bambusovému kmeňu. Vyčnieval nad hrebeňom, vzdialeným od nás zo desať kilometrov, akoby ktosi vysunul spoza končiara obrovskú udicu. Známej krajine na obrazovke pridával nereálny výzor dekorácií bábkového divadla. Pohľad na to bol akýsi neprirodzený, strašný a zároveň smiešny, ani čo by sa nad končiarmi zjavila neuveriteľne obrovská tvár. Vôbec, bolo to čosi mimo akýchkoľvek rozmerov, čosi nemožné, vymykajúce sa všetkým predstavám o proporciách.