Planeta pre Pantanov

Komov mi roztržito poďakoval kývnutím hlavy, vzal do rúk pohár s vareným vínom, nachýlil tvár a začal hlasno chlípať. Postenkával, lebo nápoj ho popálil, no odfukoval s pôžitkom.

— A pôda je tu drobivá, — pokračovala Majka, — neuniesla by také konštrukcie. Veď to sú desiatky a možno i stovky tisíc ton!

— Áno, — prisvedčil Komov a s klepnutím postavil pohár na stôl. — Škoda reči, je to naozaj čudné. — Mocne si pošúchal dlane. — Premrzol som ako pes, — prehodil. Bol ani vymenený — rume

— Čo znamená ply

— Áno, po štyroch hodinách učenia celkom ply

Nepochopili sme.

— Prečo jediný? — spýtal som sa. — Aký jediný?

— Malý je hlboko presvedčený, — s dôrazom zopakoval Komov, — že na tejto planéte okrem neho nie je ani jeden rozumný domorodec.

Zavládlo mlčanie. Komov vstal.

— Máme veľa práce, — povedal. — Zajtra ráno chce k nám Malý prísť na oficiálnu návštevu.

6. kapitola

NEĽUDIA A OTÁZKY

Pracovali sme celú noc. V jedálni sme skonštruovali improvizovaný diagnoster s indikátorom emócií. Ja a Vanderhose sme ho dali dokopy doslovne z ničoho. Zhotovili sme prístrojček nízkovýko

Vanderhose ako kapitán lode, zodpovedajúci za bezpečnosť, nedotknuteľnosť a všeličo iné, kategoricky odmietol zrušiť túto službu. Majka, ktorá na stanovišti presedela celú druhú polovicu noci, kojila sa nádejou, že ona bude bezpochyby prítomná pri oficiálnej návšteve. No trpko sa sklamala. Vyšlo najavo, že len Vanderhose môže kvalifikovane pracovať s diagnosterom a udržiavať ho v či

O deviatej hodine pätnástich minútach palubného času vyšiel Komov na prostriedok jedálne a poobzeral sa. Všetko bolo hotové. Diagnoster bol nastavený a zapnutý, na stole sa pýšili misy s lahôdkami, osvetlenie bolo vyregulované na miestne de

Prišiel o deväť štyridsať palubného času.

Zastal vo dverách, ľavou rukou sa chytil verají a zohol pravú nohu. Takto stál asi minútu a zaradom si nás prezeral cez otvory svojej neživej masky. Bolo tak ticho, že som počul jeho dych — pravidelný, silný, ľahký, akoby pracoval dobre nastavený mechanizmus. Zblízka a pri jasnom svetle pôsobil ešte čudnejším dojmom. Všetko na ňom bolo čudné: i póza, na človeka neprirodzená a zároveň nenútená, i ligotavá, akoby lakom pokrytá zelenkasto belasá pokožka, i nepríjemná disproporcia v rozložení svalov a šliach, i nezvyčajne silné kole

Napokon sa jeho pohľad zastavil na Vanderhosem. Pozeral naňho tak dlho a uprene, že mi prišla na um pochabá myšlienka: netuší Malý, akú funkciu má diagnoster? Ale náš odvážny kapitán si zohnutým prstom trochu nervózne našuchoril bokombrady a v rozpore s inštrukciami sa zľahka uklonil.

— Fenomenálne! — nahlas a zreteľne prehovoril Malý hlasom Vanderhoseho. Na indikátore zablikala zelená žiarovka.

Kapitán si zasa nervózne našuchoril bokombrady a podlízavo sa usmial. A vtom Malému ožila tvár a odmenil Vanderhoseho celou sériou strašných grimás, ktoré sa rýchlo striedali. Vanderhosemu vystúpil na čelo studený pot. Neviem, ako by sa to všetko skončilo, no Malý sa napokon odlepil od rámu dverí, prešmykol sa popri stene a zastal pri obrazovke videofónu.

— Čo je to? — spýtal sa.

— Videofón, — odpovedal Komov.

— Áno, — povedal Malý. — Všetko sa hýbe a pritom tam nič nie je. Obrazy.

— Tu je jedlo, — povedal Komov. — Nechceš sa najesť?

— Jedlo — osobitne? — čudne sa spýtal Malý a pristúpil k stolu. — Toto je jedlo? Nepodobá sa. Záhada.

— Na čo sa nepodobá?

— Na jedlo.

— Len ochutnaj, — poradil mu Komov a prisunul k nemu misu s pečivom.

Tu Malý odrazu klesol na kolená, vystrel ruky a otvoril ústa. Zarazene sme mlčali. Malý sa nehýbal, oči mal zatvorené. Trvalo to len niekoľko sekúnd, nato sa mäkko prevalil na chrbát, sadol si a ráznym pohybom rozhodil na dlážku pred sebou zgniavené listy. Tvárou mu znova prebehlo rytmické vlnenie. Rýchlymi a veľmi presnými dotykmi prstov začal presúvať lístky, pričom si zavše pomáhal i nohou. Ja a Komov sme sa nadvihli v kreslách a naťahujúc krk sme ho pozorovali. Listy akoby sa samy od seba ukladali do čudného vzoru, nepochybne súmerného, ktorý však nevyvolával nijaké asociácie. Malý na okamih zmeravel, a vtom jediným energickým pohybom zasa zhrnul listy do kôpky. Tvár mu znehybnela.

— Rozumiem, — prehovoril, — to je vaše jedlo. Ja tak nejem.

— Pozri, ako sa to robí, — povedal Komov. Vystrel ruku, vzal pečivo, náročky pomaly si ho zdvihol k ústam, opatrne odhryzol a začal demonštratívne žuť. Malému po mŕtvolnej tvári prebehla triaška.

— To sa nesmie! — takmer skríkol. — Nič sa nesmie brať rukami do úst. Bude zle!

— Len to skús, — povzbudzoval ho Komov, no vtom pozrel na diagnoster a zarazil sa. — Máš pravdu. Netreba. Čo budeme robiť?

Malý si kľukol na ľavú pätu a zvučným barytónom prehovoril:

— Svrček na peci. Hlúposť. Vysvetli mi ešte raz: kedy odtiaľto odídete?

— Teraz je to ťažko vysvetliť, — mäkko povedal Komov. — Veľmi, veľmi potrebujeme dozvedieť sa o tebe všetko. Ešte si predsa nič o sebe nepovedal. Keď sa o tebe všetko dozvieme, odídeme, ak budeš chcieť.

— Vieš o mne všetko, — povedal Malý Komovovým hlasom. — Ty vieš, ako som vznikol, ako som sa sem dostal. Vieš, prečo som k tebe prišiel. Vieš o mne všetko.