Zakon pre draka

32

Začiatkom marca zdochol šimpanz Lev. Od celkového nervového vyčerpania, ako sa neurčito vyjadrili veterinári. Posledné týždne odmietal jedlo, mával neodôvodnené hysterické záchvaty, vrhal sa na mreže, akoby sa chcel silou-mocou dostať k svojmu otcovi a roztrhať ho. John naňho vrčal, zlostil sa, aj on bol deprimovaný, akoby vedel, že Lev nebude dlho na svete.

Levova smrť Rževského veľmi zarmútila. Nielen sám fakt, že zahynul — veď pokusné zvieratá hynuli aj predtým; najhoršie bolo, že ani jeden lekár nevedel presne určiť príčinu smrti.

Všetko navyše skomplikovala ešte jedna okolnosť. Keď Lev zahynul, John zošalel, dobýjal sa k mŕtvemu synovi. Levovo telo odniesli. John celú noc nespal. Gurinová neodišla z vivária ani na okamih, no nadránom zadriemala. Johnovi sa podarilo tak, že ju ani nezobudil, vylomiť zámok a utiecť z ústavu. Hľadajúc svojho syna, sa zatúlal takmer až do centra Moskvy — bolo ešte veľmi skoro a áut málo. No na začiatku Volgogradského prospektu ho zrazil trolejbus. Smrteľne. Šofér si ani nestihol uvedomiť, čo sa stalo, zaregistroval iba to, že ktosi spadol pod kolesá. Myslel si, že zabil človeka. Keď zastavil a uvidel, že je to opica, pocítil takú úľavu, že sa mu podlomili kolená a sadol si rovno na asfalt.

Ivan a Ninočka o tom nevedeli. Šli ku Gulinským na návštevu. Elza povedala Ninočke: „Doveď ho k nám.“ Ninočku to veľmi prekvapilo, a hoci nebrala tieto slová vážne, s úsmevom tlmočila pozvanie Ivanovi, a on hneď súhlasil. Povedal:

— Dávno som u vás už nebol. Dobrých pár rokov.

— Je to zvedavosť alebo objavovanie seba samého?

— Je to archeológia.

— Myslela som si to. Idem povedať mame, že prídeš. Sama tomu neverila. Ak jej to nepoviem, nezavolá otcovi. A ak nezavolá otcovi, nebude mať kto kúpiť večeru.

Matka sa pozorne namaľovala, vyberala zo skrine servis, čo dostala na svadbu a z ktorého už kadečo chýbalo, no zato bol vzácny. Otec sa, samozrejme, oneskoril, a hosť si hneď na začiatok musel vypočuť hromy-blesky na jeho adresu.

Ivan sa prechádzal po veľkej izbe, obzeral si veci, ktoré tu v tomto dávno neopravovanom byte ležali dlho, celých tridsať rokov. Pred niekoľkými rokmi našetrili peniaze na opravy, no zrazu sa pritrafil vzácny poukaz do Domu spisovateľov v Koktebeli. Elza strávila mesiac v samom centre kultúrneho života. Viktor si prenajal izbu v dedinke a po raňajkách behal do Domu umenia za Mačičkou. Ivan nijako nemohol pochopiť, čo ho sem tak ťahalo. Vošiel do kuchyne. Strop stmavol, voskovaný obrus na stole bol nový. Koľko ráz v tejto kuchyni viedli nekonečné debaty dlho do noci. Prišiel sem aj vtedy, keď ho opustila Liza… A Elza, otrasená Lizinou zradou, opakovala, že sa to dalo očakávať… No zato sa vraj pred Sergejom otvorila cesta k vede.

Ninočka pribehla do kuchyne.

— Čo si tu stratil?!

— Minulosť, — povedal Ivan. — No nestálo za to ju nájsť.

Elza tiež prišla do kuchyne a začala čistiť zemiaky.

— Prepáčte, — povedala, — no nemohla som sa vypýtať. Hneď všetko pripravím. Za takých desať minút. Ninočka, očisti sleďa.

Prišiel Viktor, bledý a utrápený, ledva vlečúc nohy.

— Podobáš sa, — povedal Ivanovi namiesto pozdravu. — Ako vajce vajcu.

Tašky položil na dlážku. Potom z jednej vytiahol fľašu vodky a niekoľko fliaš minerálky. A rýchlo to postrkal do chladničky.

— Prosila som ťa? — spustila Elza. — Prosila som ťa, aby si raz v živote urobil niečo pre rodinu…

— Počkaj, Mačiatko, — povedal Viktor, — nehnevaj sa! Videl som niečo, čo si ani predstaviť nevieš.

— Maslo si kúpil?

— Kúpil, kúpil, hneď ho vyberiem. Chápeš to, opica spadla pod trolejbus. Viete si to predstaviť?

Civel pritom na Ivana, akoby to hovoril iba jemu.

— Aká opica? — preľakla sa Ninočka. Veď v meste boli stovky opíc, a ona predsa nevedela, že John ušiel. — Čierna? Veľká?

— Videl som ju, keď už bola mŕtva. Takú veľkú masu, — povedal Viktor. — Bola na mieste mŕtva. Je to taká zriedkavosť, ako ruvačka dvoch levov na Gorkého ulici, taká istá malá pravdepodobnosť. Akiste ušla zo zoologickej záhrady.

— Volal sa John, — povedala Ninočka. — Je to on, pravda?

Chytila Ivana za ruku. Ivan prikývol.

— Čože? — spýtal sa Viktor. — Vaša opica z ústavu? Tým skôr si na to treba vypiť. A to hneď. Na večnú pamiatku. Akiste za ňu zaplatili valutami.

— Akože naša? — čudovala sa Elza. — Z vivária?

— Áno.

— Umelá alebo ozajstná?

— Ozajstná, — povedala Ninočka mrzuto. — Tá najozajstnejšia!

— Šimpanz samovrah! — rozrehotal sa Viktor.

Ninočka zatiahla Ivana do izby.

— Znepokojuješ sa kvôli Rževskému? — šepkala.

— Nie je mu teraz veru najlepšie.

— Veď je to náhoda!

— Náhoda.

Za stolom vládla dobrá nálada a pohoda. Pravda, Ivan nepil, vôbec nič nepil, a všetci pritakávali, že je to správne, ak mladý človek vôbec nepije.

Viktor sa rýchlo nadral. Posledné roky mu na to stačili dva-tri štamperlíky a teraz, využijúc to, že Elzina pozornosť sa upriamila na hosťa, prevrátil ich do seba hneď zo päť. A hneď začal byť agresívny.

Ninočke sa otec v takomto stave protivil — ani čo by z neho vystúpil iný človek, vôbec nie ten ohľaduplný a jemný, akého ho poznala, ale zlý, závistlivý človek, čo maskuje svoju závisť odvahou povedať čistú pravdu, padni komu padni.

— Vaňa, my sme s tvojím otcom, — povedal Viktor, — boli priatelia. Veríš mi?

Ivan prikývol. Bolo to blízke pravde.

— A boli by sme zostali, keby nie baby a ten jeho karierizmus. Hnal sa hore, za každú cenu. Za slávu by bol schopný aj vraždiť. A ja… ja som nevedel útočiť na ľudí…

Elza vyšla pre pečené zemiaky, zabuchotala dvierkami od trúby. Viktor sa naklonil k Ivanovi a povedal:

— Závidel som mu. Vždy. A nemal som pravdu. Teraz mu už nezávidím, rozumieš? Dohnal sa až k tragédii samoty. A ty si jeho odplata.

Ivan prikyvoval poslušne ako bábka. Líca mu zalial rumenec. Ninočka nevedela, ako ho odtiaľ dostať.

— Rževskij sa už bude znepokojovať, — povedala.

— Nechal som mu vaše telefó

Elza priniesla misu s pečenými zemiakmi. Kryštáliky soli sa blyšťali na sivastej šupke. Tresla misu na stôl.

Viktor vstal, pristúpil k Ivanovi, naklonil sa a chytil ho za plecia.

— Si mi nepríjemný, — zakričal. — No nie si to ty, ale on, rozumieš?

— Otec!

— Mlč. On možno sám nechápe, on ma okradol, a po toľkých rokoch sa opäť objaví. Azda ti nestačila Elza? Ani Liza? Prišiel si si po moju Ninočku? Nedám ti ju! Nedám, rozumieš? Nič som ti nedal a ani ti nedám!

— Mlč! — skríkla Elza.

Ninočka vyskočila.

— Ivan, poďme odtiaľto!

Elza sa rozplakala. Viktor sa dotackal za nimi do predizby.

— Neber to doslova, — zamrmlal.

Našťastie hneď chytili taxík.

V ústave si Ivan hneď ľahol. Bolo mu nanič.