Zakon pre draka

Bolo treba vojsť do ďalšej sály. No tam ako naprotiveň bola polovica miestnosti oddelená motúzom, na ktorom boli rozvešané zelené papieriky, aby návštevníci doň nevrazili — ako pre vlkov-daltonistov. Na dlážke stálo niekoľko gréckych váz. Vedľa sedel Paška Dubov s hŕbou listín na kolenách. Už veľmi zostarol, stučnel, no celkove sa takmer nezmenil.

— Paška!

A hneď sa zmiatol. Veď sa s Paškom vôbec nepozná.

Ivan sa odvrátil k vitríne, uprel pohľad na pestrofarebnú mapu gréckeho osídlenia na pobreží Čierneho mora. V skle sa odrážala začudovaná Dubovova tvár — fúziky a špicatý noštek. Hoci vtedy mu fúziky ešte iba začali šibať. Dubov hovorieval, že skutočný archeológ sa nemá holiť — šetrí tým energiu i čas. Fúziky mu už síce šibali, ale brada nijaká. Sedeli na brehu Volchova neďaleko mosta. Bol chladný striebristý letný večer. Slnko, ktoré už dávno zapadlo, si zmyslelo ešte osvecovať kupoly Sofijského chrámu. Sergej vtedy Paškovi povedal, že takých, ako je on, hádzali z mosta do Volchova, a tým sa utvrdzovalo víťazstvo novgorodskej demokracie. Paška chcel, aby mu čo najrýchlejšie narástli fúzy a brada, lebo bol smrteľne zaľúbený do ašpirantky Nilskej. Rozdiel medzi nimi bol však obrovský — najmenej šesť rokov. Navyše Nilská vzdychala po Koľovi Vaninovi, ktorý bol talent ako Schlieman. Potom prišiel sám Koľa Vanin a povedal, že brezová kôra, ktorú našli ráno, je prázdna. Bez nápisov. Paška hľadel na most a bolo vidieť, že má sto chutí zhodiť talentovaného súpera do Volchova. Koľa netušil, aké nebezpečenstvo mu hrozí, a rozprával, že pečať Danilu Matvejeviča pochádza zo začiatku 15. storočia. Sergej nadšene hľadel na mladého Schliemana. Chápal city ašpirantky Nilskej. Koľa Vanin sa rozprával so školákmi, čo prichádzali cez prázdniny do Novgorodu na exkurziu, akoby hovoril s akademikmi. Vážil si svojich prívržencov a múdrych ľudí. Postavenie si treba budovať.

Paška Dubov sa opäť zahĺbil do listín. Zaujímalo by ma, či je šťastný. Odvtedy, čo sedeli na brehu Volchova, prešlo už tridsať rokov. Koľa Vanin je teraz člen korešpondent. Listín, ktoré vtedy ešte len začali zbierať, sa našlo už niekoľko sto, a postarší Paška Dubov, ako sa zdá, pracuje v Historickom múzeu a ráta črepiny.

Dubov ucítil na sebe pohľad a opäť sa obrátil. Kohože tu teraz vidí? Vari iba mladého človeka, ktorý sa sem zatúľal v pochmúrny deň?

Dubov vstal, listiny položil na stoličku, usmial sa nútene a bojazlivo. Vždy sa tak usmieval.

— Prepáčte, — povedal. — Prepáčte…

— Spoznali ste ma, — odvetil Ivan. — Veľmi sa totiž podobám na Rževského, keď bol mladý.

A rýchlo odišiel zo sály, dobre že nebežal z múzea, takmer zabudol topánky v šatni. Bolo mu trápne, že sa správal ako malý chlapec. Celkom ako malý chlapec.

31

Večer sám od seba zašiel k otcovi. Bez toho, že by mu bol predtým zavolal.

U otca sedel vysoký, mľandravý starec, akademik Čelovekov. Otec sa začudoval a potešil.

— Ach, ste vy ale fešák, — zahundral Čelovekov. — Závidím, závidím vášmu otcovi. Mládenec vyrástol. Čo vás trápi?

Pili čaj s oblátkami. Dvaja solídni páni, skutočný akademik a budúci akademik. Rževskému bolo akosi trápne sa opýtať, načo Ivan prišiel. Robil sa, ako že tu Ivan trávieva dni i noci.

— Dáš si čaj? — spýtal sa otec.

— Nie, ďakujem. Zaleziem na pôjd, dobre?

— A čo potrebuješ?

— Knihy, — povedal Ivan.

Čelovekov zrejme usúdil, že Ivan tu býva, a pokračoval v rozhovore, neokúňajúc sa pred cudzím. Napokon, akýže je on cudzí?

Ivan si pristavil rebrík. Pôjd bol široký, na samom vrchu boli naukladané staré topánky a zväzky časopisov. Ivan ich pohádzal na zem.

— Opatrne, — povedal Rževskij. — Pod nami bývajú ľudia.

— Za dotácie ručím, — fučal Čelovekov. — Neprišiel by som k vám s prázdnymi rukami. Obstarám aj fond na japonskú aparatúru. Veď ju potrebujete, nie?

Z kníh zastrčených vzadu zavanulo prachom. Kedy ich sem uložil? Pred šiestimi rokmi, keď sa tu opravovalo. Zahrabal ich čo najďalej, aby mu nič nepripomínali. Ivan vytiahol dendrochronologický zborník v bielom papierovom obale. Rezné plochy kmeňov, z ktorých sa skladá drevená novgorodská dlažba, boli prekreslené jemne a presne.

— V každom prípade, — dunivým hlasom povedal Čelovekov, — nezostanete pri prvom exemplári. Nemračte sa! Exemplár — to nie je urážka. Je tak, mladý muž?

— Nehnevám sa, — ozval sa Ivan.

— No vidíte, je rozumnejší ako vy, — povedal Čelovekov. — A peňazí vám teraz viac nedajú. Najprv vás budú zo tri roky trápiť komisiami.

Za hrubou vrstvou kníh z archeológie našiel i zásuvku — mládeneckú zbierku. Zásuvka sa horko-ťažko poddala. Bola ťažká, Ivan ju s námahou spustil na dlážku. Sadol si k nej a postupne z nej vyberal do bieleho papiera zabalené črepiny a kamienky. Čítal údaje napísané okrúhlym písmom — kde a kedy sa našli.

Až po chvíli si uvedomil, že sa Čelovekov chystá na odchod.

— Tak pominie svetská sláva, — povedal akademik. — Môj vnuk sa chce stať historikom. Odhováram ho od toho. Minulosť neexistuje, pokým sme nevybudovali súčasnosť.

Ivan sa zdvihol, Čelovekov prešiel do predizby a dlho sa obliekal. Pozorne si obzeral Ivana, zakaždým rýchlo fľochol na Rževského, potom opäť na jeho syna.

Keď si napokon obliekol plášť, zrazu sa opýtal:

— Mladý muž, chceli by ste pokračovať v šľapajach svojho otca?

— Ešte neviem, — odvetil Ivan. — No istotne nie vo všetkom.

— Chlapík, — zaradoval sa akademik. — Keď urobíme môjho syna, určite ho prehovorím, aby sa venoval niečomu celkom inému ako ja.

— Prečo? — spýtal sa Rževskij.

— Päťdesiat rokov som zasvätil svojej prekliatej vede. Unavil som sa. Akéže mám právo vnucovať svojmu synovi perspektívu ešte ďalších päťdesiat rokov robiť to, čo on už v mysli prežil so mnou? Ach, nevšímajte si to, žartujem. Tiež ma zavše trápia pochybnosti.

Keď akademik odišiel, Sergej povedal:

— Prišiel, lebo chce, aby som urobil… to. S ním.

— Pochopil som, — povedal Ivan. — No keď ma videl, jeho nadšenie ochablo.

— Ani jeho vplyv nestačí, aby nám dali na to peniaze, — povedal Rževskij.

— Čo si si to spomenul na detské zábavky?

Ivan obracal v prstoch polovicu modrého skleného náramku.

— Pamätáš sa, ako si len-len že nespadol z úšustu? — spýtal sa.

— Pamätám, pravdaže sa pamätám.

— Dnes som bol v Historickom múzeu. Vieš, koho som tam stretol?

— Nemám ani potuchy.

— Pašku Dubova.

— Ale nevrav! A čože tam robí?

— Pracuje. Venuje sa antike.

— Chlapík, — povedal Rževskij. — A ja som si myslel, že zdupká. Vieš, hrozne sa bál komárov.

— Viem.

— Čelovekov tára.

— Čože? — Ivan starostlivo zabalil úlomok náramku do papiera. Rozbalil ďalší balíček. Ešte nikdy nemal taký sladký pocit z objavovania. Až mu žalúdok zvieralo od radosti, akoby sa mal stretnúť so starým známym. Áno, uško z amfory. Z Krymu.

— Čelovekov tára, — zopakoval Rževskij. — Som pripravený ďalších päťdesiat, ba aj sto rokov venovať sa tomu, čo robím teraz. A ty ma musíš chápať lepšie než hocikto iný.

— Dubov stučnel, — povedal Ivan. — A má také isté fúzy. Sedí v sále a čosi overuje v listinách.

— Ďaleko to teda nedotiahol. Pracant bez hodnosti, — povedal Rževskij. — Potom to všetko ulož späť na miesto.