Страница 6 из 34
— Hm, — povedal Vanderhose. — Ináč povedané, nechcete, aby sa na našom úseku potĺkali cudzí ľudia, však?
— Presne tak, — prisvedčil rázne Komov. Vanderhose hodil plecom.
— Nuž čo… — Chvíľu porozmýšľal, vzal Komovovi lístok z ruky a pripísal k textu pár slov.
— A v tejto forme by vám to vyhovovalo? „Základni ER-2,“ rýchlo čítal. „Súrne. V kvadráte stodva objavená stroskotaná pozemská loď typu „Pelikán“, také a také registračné číslo, v lodi sú pozostatky dvoch ľudí, pravdepodobne muža a ženy, palubný de
Komov sa pár sekúnd pohojdával z päty na prsty.
— Nuž hoci aj takto, — prehovoril napokon. — Hocičo, len nech nám tu neprekážajú. Dobre teda, nech je tak.
Odrazu vyskočil z miesta a vyšiel z kabíny. Vanderhose sa obrátil ku mne.
— Oznám to, Stas, prosím ťa. A už je čas na obed, čo myslíš? — Vstal a zadumane vyslovil jednu zo svojich tajomných viet: — Len aby bolo alibi, mŕtvoly sa už nájdu.
Zašifroval som rádiogram a odoslal som ho v súrnom impulze. Čosi ma znepokojovalo. Len pred chvíľočkou, doslovne pred minútou sa mi čosi vrylo do podvedomia a prekážalo mi ani trieska. Sedel som pred rádiostanicou a načúval som. Áno, to je dačo celkom iné — načúvať, ak vieš, že v lodi je plno ľudí. Po okružnej chodbe rýchle prešiel Komov. Vždy takto chodieva, akoby sa niekde ponáhľal, no zároveň si uvedomuje, že by sa ani nemusel ponáhľať, veď bez neho sa aj tak nič nezačne. A teraz počuť, ako Vanderhose čosi nezrozumiteľne dudre. Majka mu odpovedá a hlas má ako zvyčajne — vysoký a sebavedomý, akiste sa už upokojila, alebo sa aspoň ovláda. A už tu nie je ani ticho ani pusto, nijaké muchy v pavučine… A vtom som pochopil, aká trieska ma to znepokojuje: hlas umierajúcej ženy v mojom fantazírovaní a mŕtva žena v stroskotanej rakete. Pravdaže, náhoda… Keď sme už pri tom, desivá náhoda!
3. kapitola
HLASY A PRÍZRAKY
Nech je to akokoľvek čudné, no spal som ani zabitý. Ráno som ako zvyčajne vstal pol hodiny skôr ako ostatní, nazrel som do kuchyne, čo je s raňajkami, zabehol som do kabíny skontrolovať, ako sa majú moji chlapci, a potom som vyšiel von zacvičiť si. Slnko ešte nevyšlo nad hory, no bolo už celkom vidno a veľmi chladno. Nosové dierky sa mi zliepali, riasy zamŕzali. Zo všetkých síl som sa rozháňal rukami, robil drepy a usiloval som sa čo najskôr mať to za sebou a vrátiť sa do lode. Vtom som zbadal Komova. Akiste vstal ešte predo mnou, kdesi zašiel a teraz sa vracal od staveniska. Proti svojej obyčaji kráčal pomaly, akoby premýšľal, a roztržite si poklepkával po nohe akýmsi konárikom. Už som končil rozcvičku, keď došiel ku mne a pozdravil sa. Samozrejme, i ja som ho pozdravil a už-už som chcel vkĺznuť do prielezu, no zastavil ma otázkou:
— Povedzte, Popov, odchádzate niekde od lode, keď tu zostávate sám?
— Ako to myslíte? — Začudoval som sa ani nie tak jeho otázke ako samému faktu, že Ge
— Či niekde chodíte? Napríklad k močariskám alebo k sopkám…
Neznášam, keď sa so mnou niekto zhovára a pritom pozerá všade, len nie na mňa. A navyše keď je môj spolubesedník v teplom kožuchu a ja v športovom úbore na holom tele. No Ge
— Nie. Aj tak nemám čas. Ani na um mi nezíde prechádzať sa. — Až teraz si ráčil všimnúť, že mrznem, zdvorilo mi ukázal konárikom na prielez a povedal: — Nech sa páči. Je zima. — No v kesóne ma zasa zastavil.
— A roboty sa vzďaľujú od staveniska?
— Roboty? — Nijako som nemohol pochopiť, kam cieli svojimi otázkami. — Nie. Prečo?
— No, neviem… Napríklad po stavebný materiál.
Pedantne si oprel konárik o stenu a pustil sa rozopínať kožuch. Začalo ma to zlostiť. Ak už vysnoril poruchy v mojom stavebnom systéme, po prvé, to nie je jeho vec, a po druhé, mohol by mi to povedať priamo. Naozaj, čo je to za výsluch…
Stavebným materiálom pre kybernetické systémy daného typu, — povedal som čo najodmeranejšie, — je materiál, ktorý má kybernetický systém pod nohami. V tomto prípade je to zrejme piesok.
— A skaly, — dodal nedbanlivo a zavesil si kožuch na vešiak.
To ma dožralo. Toto už naozaj nebola jeho vec, preto som vyzývavo zareagoval:
— Áno! Ak sa nájdu, nuž i skaly.
Prvý raz mi pozrel do očí.
— Obávam sa, Popov, že ste ma nesprávne pochopili, — ozval sa nečakane mäkko. — Vôbec sa vám nechcem miešať do práce. Jednoducho mám isté pochybnosti a obraciam sa na vás, lebo ste jediný človek, ktorý ich môže rozriešiť.
Nuž čo, ak na mňa idú pekne, i ja pekne.
— Pravdaže, vo všeobecnosti sú im skaly nanič, — povedal som. — Včera mi systém trochu strečkoval a stroje porozhadzovali skaly po celom stavenisku. Ktovie, prečo to urobili. Prirodzene, potom ich pozbierali.
Prikývol.
— Hej, všimol som si. A aká to bola porucha?
Niekoľkými slovami som mu porozprával o včerajšku, pričom som sa, pravdaže, nezmieňoval o intímnych podrobnostiach. Počúval, prikyvoval, napokon schytil svoj konárik, poďakoval sa mi za vysvetlenie a odišiel. Až v jedálni, keď som jedol pohánčenú kašu so studeným mliekom, som si uvedomil, že som sa vlastne vôbec nedozvedel, aké pochybnosti trápili miláčika doktora Mboga a do akej miery sa mi podarilo ich vyriešiť. A či sa mi to vôbec podarilo. Prestal som jesť a pozrel som na Komova. Nie, podľa všetkého sa mi to nepodarilo.
Ge
Na druhej strane som si v posledných dňoch čoraz častejšie s prekvapením a trpkosťou pripomínal Tatianine nadšené reči o Komovovi. Pracovala s ním celý rok, podľa mňa bola doňho zaľúbená a vyjadrovala sa o ňom ako o človeku mimoriadne družnom, veľmi duchaplnom a kadečo podobné. Hovorievala o ňom ako o duši spoločnosti. Aká môže byť spoločnosť s takouto dušou, to si veru neviem predstaviť.
Tak veru, Ge
I Majka bola nervózna. Odpovedala nesúvisle, hľadela do taniera a po celé raňajky sa ani raz neusmiala. Napokon, chápal som, čo sa s ňou robí. Pred takým podujatím by som sa i ja znervózňoval. Koniec koncov je Majka moja rovesníčka, aj keď má oveľa viac pracovných skúseností, hoci to nie sú také skúsenosti, aké bude potrebovať dnes.