Planeta pre Pantanov

Už na prahu kabíny som videl, že sa prihodilo čosi mimoriadne. Všetky tri prevádzkové obrazovky na mojom pulte ukazovali, že sa práca celkom zastavila. Pribehol som k pultu a zapol som obrazovku. Až mi srdce stislo: stavenisko bolo pusté. Také dačo sa mi ešte nestalo. Ba ani som nikdy nepočul, že by sa to vôbec mohlo stať. Pokrútil som hlavou a rozbehol som sa k východu. Roboty niekto odviedol… Zablúdený meteorit… Buchol Toma do krížov… Program sa vzbúril… To nie je možné, to nie je možné! Vbehol som do kesónu a schmatol som kožuch. Nie a nie trafiť do rukávov, pracky sa kdesi prepadli, a kým som zápasil s neposlušným kožuchom ako kedysi barón Münchhausen, videl som v duchu strašný obraz: ktosi neznámy a absurdný vedie môjho Toma ani psíčka a roboty pokorne lezú za ním rovno do hmly, do pariaceho sa močiara, ponárajú sa do hnedej čvachtanice a miznú navždy… Z rozbehu som drgol nohou do membrány a priam som vyletel von.

Všetko sa mi začalo mihať pred očami. Všetky tri roboty boli pri lodi. Zhrčili sa pri otvore pre náklad, pričom sa navzájom odtískali, akoby sa každý chcel prvý dostať do podpalubia. Bolo to niečo absurdné, bolo to strašné. Akoby sa usilovali čo najskôr skryť v podpalubí, schovať sa pred niečím, zachrániť sa… Vedel som, že v druhej prírode môže dôjsť k tomu, že robot odoprie poslušnosť, no stáva sa to veľmi zriedka, ale žeby odoprel poslušnosť stavebný robot, o tom som v živote nepočul. V tejto chvíli som však mal také vybičované nervy, že som bol pripravený na všetko. Ale nestalo sa nič. Len čo ma Tom zbadal, prestal sa vrtieť a zapol signál „čakám na príkazy“. Ráznym gestom som mu prikázal vrátiť sa na miesto a ďalej plniť program. Tom poslušne zapol spiatočku, obrátil sa a pustil sa späť na stavenisko. Samozrejme, Jack a Rex ho hneď nasledovali. Stál som pri prieleze, v krku mi vyschlo, kolená mi oslabli a strašne sa mi chcelo na chvíľu si sadnúť.

No nesadol som si a namiesto toho som sa začal dávať do poriadku. Kožuch som mal pozapínaný nakrivo, na uši mi bolo zima, na čele a lícach mi rýchlo zamŕzal pot. Pomaly, kontrolujúc všetky svoje pohyby, utrel som si tvár, poriadne som sa pozapínal, stiahol som si kapucňu na čelo a natiahol si rukavice. Hanbím sa priznať, no bál som sa. Vlastne to už nebol strach, iba zvyšky prežitého strachu, zmiešané s hanbou. Kybernetický technik, ktorý sa naľakal vlastných robotov… Bolo mi celkom jasné, že o tomto prípade nikdy nikomu ani nemuknem. Dočerta, veď sa mi triasli kolená, ešte vždy ich mám akési mľandravé a najväčšmi na svete túžim vrátiť sa na loď a pokojne, vecne porozmýšľať o príhode, ujasniť si, čo sa vlastne stalo. Pozrieť do nejakých príručiek. Vyzerá to tak, že v skutočnosti sa vlastne jednoducho bojím priblížiť k svojim chlapcom…

Strčil som ruky do vreciek a energicky som vykročil k stavenisku. Chlapci pracovali, akoby sa nič nestalo. Tom ma ako vždy úslužne požiadal o ďalšie príkazy. Jack pracoval na základoch dispečerskej miestnosti, ako mu to prikazoval program. Rex chodil hore-dolu po hotovom páse pristávacej cesty a čistil ju. Áno, ibaže s ich programom čosi nie je v poriadku. Veď nahádzali na pristávaciu cestu akési kamene… Predtým tu neboli, a ani ich nepotrebujeme, máme dosť stavebného materiálu i bez kameňov. Áno, odvtedy, ako sa Tom zastavil, celú hodinu tu robili všetko akosi naopak. Na ceste sa váľajú akési vetvičky… Zohol som sa, zdvihol som vetvičku a prešiel som sa hore-dolu, pričom som si vetvičkou poklepkával po sáre. Nemal by som ich zastaviť hneď teraz, kým je ešte čas, a nečakať na termín preventívnej údržby? Doparoma, žeby som dačo pobabral v programe? Nijako to nechápem… Hodil som vetvičku na kopu skál, čo nazbieral Rex, zvrtol som sa a šiel som do lode.

2. kapitola

PUSTOTA A HLASY

Nasledujúce dve hodiny som bol veľmi zaneprázdnený, mal som toľko práce, že som nevnímal ani ticho ani pustotu. Najprv som sa poradil s Hansom a Vadikom. Hansa som zobudil, no ten rozospatý len čosi dudral a táral akési nezmysly o daždi a nízkom tlaku. Rozhovor s ním mi nepriniesol nijaký úžitok. Vadika som musel dlho presviedčať, že nežartujem a nehrám komédiu. Šlo to tým ťažšie, že po celý čas som sa dusil od nervózneho smiechu. Nakoniec som ho presvedčil, že mi vôbec nie je do žartu a že sa smejem z celkom iných príčin. Nato i on zvážnel a povedal mi, že i jemu sa najstarší robot z času na čas zastavuje, lenže nevidí na tom nič čudné: páľava, pracuje sa na hranici technických noriem a systém sa ešte nestačil prispôsobiť. Možno je u mňa pre ne zasa priveľmi zima? Možno to naozaj bolo preto, ešte som nevedel. Vlastne som dúfal, že sa to dozviem od Vadika. Nato Vadik zavolal Ninon s veľkou hlavou, ktorá pracovala na ER-8, predebatovali sme túto možnosť, no nič sme nevymysleli. Ninon s veľkou hlavou mi napokon poradila, aby som sa spojil s hlavným kybernetickým inžinierom základne, ktorý má stavebné systémy v malíčku, veď je takmer ich tvorcom. Nuž to som vedel i sám, no nijako sa mi nežiadalo liezť na konzultáciu k hlavnému inžinierovi, a to už na tretí deň samostatnej práce, pričom nemám naporúdzi nijaký, doslovne nijaký rozumný názor na celú vec.

A tak som si sadol k svojmu pultu, otvoril som program a pustil som sa doňho. Prehrýzal som sa rad-radom všetkými príkazmi, študoval som jednu skupinu po druhej, jedno pole po druhom. Musím povedať, že som nezistil nijaké chyby. Za časť programu, ktorú som zostavoval sám, som i prv bol pripravený ručiť hlavou, a teraz by som bez rozmýšľania ručil i svojím dobrým menom. Horšie to bolo so štandardnými poľami. Veľa z nich som slabo poznal a keby som sa pustil znova kontrolovať každé štandardné pole, istotne by sa narušil grafikon prác. Preto som sa rozhodol pre kompromis. Načas som vyradil z programu všetky polia, ktoré nateraz neboli potrebné, zjednodušil som program čo najviac, zaviedol som ho do riadiaceho systému a už-už som položil prst na spúšťaciu klapku, keď som si uvedomil, že už dlhší čas znova čosi počujem — čosi načisto strašné, vrcholne nevhodné, nepochopiteľné a neuveriteľne známe.

Plakalo dieťa. Kdesi ďaleko, na druhom konci lode, za mnohými dverami zúfalo vyrevúvalo, až sa zachádzalo od plaču akési decko. Malé, celkom maličké. Azda ročné. Pomaly som zdvihol ruky a pritisol som si dlane na uši. Plač prestal. Vstal som, no naďalej som si zapchával uši. Presnejšie povedané, zistil som, že už chvíľu stojím, zapchávam si uši, že mi košeľa prilipla na chrbát a spodná čeľusť ovisla. Zatvoril som ústa a opatrne som si odtiahol dlane od uší. Nepočul som nijaký plač. Zasa vládlo zvyčajné prekliate ticho, iba vo vzdialenom kúte bzučala mucha, čo sa zamotala do pavučiny. Vytiahol som vreckovku, nenáhlivo som ju rozložil a starostlivo som si vyutieral čelo, líca a krk. Nato som vreckovku pomaly poskladal a prešiel som sa popred pult. Hlavu som mal prázdnu, nemyslel som na nič. Hánkami prstov som poklepkal po kryte počítacieho stroja a zakašlal som. Všetko bolo v poriadku, sluch mi slúžil. Vykročil som späť ku kreslu a vtom znova zaplakalo dieťa.

Neviem, ako dlho som tam stál ani stĺp a počúval. Najhroznejšie bolo, že som ho celkom jasne počul. Ba uvedomoval som si i to, že nepočujem nezmyselné mraučanie novorodeňaťa, ani urazené jačanie štyri-päťročného sopliaka, ale že vrieska a zachádza sa od plaču dieťa, ktoré ešte nevie chodiť ani hovoriť, no pritom to už nie je dojča. Mám takého synovca, dačo vyše ročného…

Kabínou sa rozľahol ohlušujúci cengot rádiovýzvy, dobre že mi od prekvapenia nevyskočilo srdce. Pridŕžajúc sa pultu, prešiel som k rádiostanici a zapol som príjem. Dieťa ustavične plakalo.

— No, čo máš nové? — spýtal sa Vadik.

— Nič, — povedal som.

— Nič si nezistil?

— Nie, — odpovedal som. Všimol som si, že rukou prikrývam mikrofón.

— Akosi ťa zle počujem, — povedal Vadik. — A čo zamýšľaš podniknúť?