Страница 26 из 34
Trochu som Toma popreháňal po pristávacej ploche, aby sa rozhýbal. Lichotila mu taká pozornosť a úslužne sa vypytoval na príkazy. Potom došla Majka s loptou a aby sme nezamrzli, zo päť minút sme sa pohrali — úprimne povediac, nie bez pôžitku. Už som dúfal, že Majka sa ako vždy dá strhnúť hrou, no márne. Nakoniec sa mi to už zunovalo a spýtal som sa jej dorovna, čo sa stalo. Položila loptu na zem, sadla si na ňu, tesnejšie si pritiahla kožuch a zadumala sa.
— O čo vlastne ide? — zopakoval som. Majka pozrela na mňa a odvrátila sa.
— Hádam mi to len povieš? — spýtal som sa zvýšeným tónom.
— Vetrík fúka, — prehovorila Majka a roztržite pozrela na oblohu.
— Čože? — spýtal som sa. — Aký vetrík? Poklepkala si prstom po čele vedľa objektívu „tretieho oka“ a povedala:
— Chmu-pu-ľo-po. Po-po-ču-pu-ju-pú na-pás!
— Ty-pi si-pi chmu-pu-ľo-po, — odpovedal som. — Ta-pam je-pe pre-ped-sa-pa tra-pans-lo-po-ká-páto-por.
— Aj to je pravda, — súhlasila Majka. — Vravím, že je vetrík.
— Hej, — prisvedčil som. — Keď vetrík, tak vetrík.
Stál som tam, cítil som sa strašne stiesnene a pokúšal som sa vymyslieť nejakú neutrálnu tému rozhovoru, no nezmohol som sa už na nič. Tu mi zišlo na um, že by nebolo zle prejsť sa. Ešte som sa ani raz netúlal po okolí. Som tu už takmer týždeň a ešte som na tejto zemi ani poriadne nestál, videl som ju len na obrazovke. Pritom tu bola šanca, že niekde v húštine naďabím na Malého, najmä ak to aj jemu príde vhod, a to by už bolo nielen príjemné, ale i užitočné pre vec: nadpriasť s ním rozhovor v prostredí, na aké je zvyknutý. Vyložil som svoju myšlienku Majke. Bez slova vstala a zamierila k močiaru. Vliekol som sa za ňou, s nosom zaboreným do kožušinového goliera a s rukami strčenými hlboko do vreciek. Tom, celý chorý od úslužnosti, už sa chcel prilepiť na mňa, no rozkázal som mu zostať na mieste a čakať na ďalšie pokyny.
Prirodzene, do močiara sme neliezli, lež začali sme ho obchádzať, pričom sme sa museli predierať cez husté krovie. Vegetácia tu bola chatrná, bledá a slabá: zvädnuté sinavé lístočky kovového odtieňa, krehké hrčovité konáriky, škvrnitá oranžová kôra. Len miestami boli kríky také vysoké ako ja, takže Vanderhose by tu sotva riskoval svoje bokombrady. Pod nohami sa nám pružne poddávala hrubá vrstva opadaného lístia, zmiešaného s pieskom. V tieni sa trblietala inovať. No aj tak vzbudzovala táto vegetácia istú úctu. Akiste sa jej tu veľmi ťažko živorilo: v noci teplota klesala na mínus dvadsať, cez deň zriedka vystupovala nad nulu, a pod koreňmi bol samý slaný piesok. Nemyslím, že by sa nejaká pozemská rastlina mohla prispôsobiť takýmto bezútešným podmienkam. A bola to čudná predstava, že kdesi pomedzi tieto zamrznuté kríky sa túla nahý človiečik a bosými chodidlami stúpa po piesku pokrytom inovaťou.
Zamarilo sa mi, že v hustom kroví napravo odo mňa sa čosi pohlo. Zastal som a zavolal: „Malý!“ no nik sa neozval. Obklopovalo nás zamrznuté ľadové ticho. Ani šuchot lístia, ani bzučanie hmyzu, len ticho. Vyvolávalo to prekvapujúci pocit, že blúdime pomedzi divadelné dekorácie. Obišli sme dlhý jazyk hmly, čo sa vysunula z horúceho močiara, a pustili sme sa vystupovať po úbočí kopca. Vlastne to bola piesočná duna, ktorú zadržali kríky. Čím vyššie sme vystupovali, tým tvrdší bol piesočný povrch pod našimi nohami. Došli sme na vrchol a rozhliadli sme sa. Loď bola zahalená oblakmi hmly, no pristávaciu plochu sme dobre videli. V slnku sa veselo a zreteľne blyšťalo vrúbkovanie, uprostred sa osirelo černela pohodená lopta a okolo nej sa neisto motal nemotorný Tom. Zrejme riešil preňho strašne ťažkú úlohu: či má tento cudzí predmet odstrániť z pristávacej plochy, alebo v prípade potreby položiť život za vec, ktorú tu zabudol človek.
Vtom som na zamrznutom piesku spozoroval stopy — tmavé, vlhké škvrny v striebristej inovati. Tadiaľto prechádzal Malý, a to celkom nedávno. Sedel na vrchole kopca a potom vstal a šiel dole po úbočí, vzďaľujúc sa od lode. Reťaz stôp viedla do húštiny, ktorou bolo zaplnené dno priehlbne medzi dunami. „Malý!“ zavolal som, no zasa nijaká odpoveď. Nato som začal zostupovať do dolinky.
Hneď som ho našiel. Chlapec ležal dolu tvárou vytiahnutý v celej dĺžke, líco si pritískal o zem, hlavu si objímal rukami. Vyzeral veľmi čudne a absurdne, nijako nezapadal do tejto ľadovej krajiny, bol v rozpore s ňou. V prvej chvíli som sa až preľakol, či sa mu dačo nestalo. Bolo tu až priveľmi zima a neútulne. Kľukol som si k nemu a oslovil som ho, a keď neodpovedal, zľahka som ho tľapol po holom šťúplom chrbte. Dotkol som sa ho prvý raz a takmer som zreval od prekvapenia: zdal sa mi horúci ani hladidlo.
— Vymyslel niečo? — spýtal sa Malý, nezdvihnúc hlavu.
— Rozmýšľa, — odpovedal som. — Ťažká otázka.
— A ako sa dozviem, čo vymyslel?
— Prídeš a povie ti to.
— Mam-ma, — vtom povedal Malý. Pozrel som hore. Stála pri nás Majka.
— Mam-ma, — zopakoval Malý, nepohnúc sa.
— Áno, zvonček, — povedala Majka ticho. Malý si sadol — správnejšie prelial sa z ležiacej polohy do sedu.
— Povedz to ešte raz! — požiadal.
— Áno, zvonček, — povedala Majka. Tvár jej obelela a ostro jej vystúpili pehy.
— Fenomenálne! — prehovoril Malý a hľadel na ňu zdola nahor. — Luskáčik!
Zakašlal som.
— Čakali sme ťa, Malý, — ozval som sa.
Zahľadel sa na mňa. Horko-ťažko som sa ovládol, aby som neuhol pohľadu. Predsa len mal strašnú tvár.
— Prečo si ma čakal?
— No, prečo… — Trochu som prišiel do rozpakov, no hneď mi svitlo. — Nudíme sa bez teba. Je nám zle bez teba. Nemáme pôžitok, chápeš?
Malý vyskočil a hneď si zasa sadol. Sadol si veľmi nepohodlne — nevedel by som tak obsedieť ani dve sekundy.
— Je ti zle bezo mňa?
— Áno, — prisvedčil som rázne.
— Fenomenálne, — povedal. — Tebe je zle bezo mňa a mne zasa je zle bez teba. Z-záhada!
— Ale akáže je to záhada? — rozhorčil som sa. — Keby sme nemohli byť spolu, to by bola záhada. Ale teraz sme sa stretli, môžeme sa hrať…Veď ty sa rád hráš, no vždy si sa hrával sám…
— Nie, — namietol Malý. — Len spočiatku som sa hrával sám. Potom som sa hral na jazere a vo vode som zazrel svoj obraz. Chcel som sa s ním hrať, no rozpadol sa. Vtedy som veľmi zatúžil mať obrazy, veľa obrazov, aby som sa s nimi mohol hrať. A stalo sa.
Vyskočil a svižne sa rozbehol dookola, pričom zanechával za sebou svoje zvláštne prízraky — čierne, biele, žlté, červené. Nato si sadol uprostred a pyšne sa poobzeral. A musím vám povedať, že to bol pohľad: nahé chlapča na piesku a vôkol neho tucet pestrofarebných sôch v rozličných pózach.
— Fenomenálne, — povedal som a pozrel som na Majku. Pohľadom som ju pobádal, aby sa zúčastnila na rozhovore. Bolo mi trápne, že jednostaj hovorím a ona mlčí. Nepovedala však nič, iba zachmúrene pozerala, ako sa prízraky kolísali a pomaly mizli, šíriac pach čpavku.
— Vždy som sa chcel opýtať, — povedal Malý, — prečo sa zakrúcate? Čo je to? — Pribehol ku mne a zadrmal ma za polu kožucha.
— Odev, — vysvetlil som.
— Odev, — zopakoval. — Načo?
Porozprával som mu o odeve. Nie som Komov, jakživ som neprednášal, a najmä nie o odeve. No bez falošnej skromnosti môžem povedať, že prednáška mala úspech.
— Všetci ľudia majú šaty? — ohromene sa spýtal Malý.
— Všetci, — povedal som, aby sme skončili s touto témou.. Nechápal som, čo ho vlastne tak prekvapuje.
— No ľudí je veľa. Koľko?
— Pätnásť miliárd.
— Pätnásť miliárd, — zopakoval. Vystrčil prst bez nechta a začal ho zohýnať a vystierať. — Pätnásť miliárd! — zopakoval znova a obzrel sa na strácajúce sa prízraky. Oči mu stmaveli. — A všetci v šatách… A ešte čo?
— Nerozumiem.
— Čo ešte robia?
Poriadne som sa nadýchol a začal som rozprávať, čo robia ľudia. Je to, pravdaže, čudné, no doteraz som sa akosi nezamýšľal nad touto otázkou. Obávam sa, že u Majky vznikol dojem, akoby sa ľudstvo zväčša zaoberalo kybernetickou technikou. Napokon, usúdil som, pre začiatok ani to nie je zle. Pravda, Malý nepobiehal ako pri Komovových prednáškach, a neskrúcal sa do klbka, no aj tak očarene počúval. A keď som celý popletený končil, stratiac všetku nádej, že by som mu mohol poskytnúť aspoň predstavu o umení, hneď mi dal ďalšiu otázku.