Planeta pre Pantanov

Práve sa mordoval s akýmsi dlhánskym otupným príbehom, ktorý si práve vymyslel a nijako ho nemohol doviesť do konca, keď vtom Komov vydal čudný tlmený zvuk, akoby mu v krku uviazol kúsok suchého chleba. Pozrel som naňho ponad stôl a preľakol som sa. Komov sedel vzpriamene, oboma rukami zakvačený do okraja stolovej dosky, červené oči mu vyliezali z jamôk, hľadel kdesi popri mne a rýchlo strácal farbu v tvári. Obrátil som sa a zmeravel som. Pri stene, medzi filmotékou a šachovým stolíkom stál môj nedávny prízrak.

Teraz som ho videl celkom jasne. Bol to človek, v každom prípade humanoid, malý, vycivený, celkom nahý. Pokožku mal tmavú, takmer čiernu a ligotala sa mu, ani čo by ju mal pokrytú olejom. Tvár som mu nerozoznal, alebo som si ju nezapamätal, no tak ako v mojom nočnom príšernom sne, hneď mi udrelo do očí, že človiečik bol celý akýsi pokrivený a akoby rozmazaný. A ešte oči — veľké, tmavé, celkom nehybné, slepé ani oči sochy.

— Ale veď je tu! Tu je! — zvrieskol Komov. Ukazoval prstom celkom inde, kde pred mojimi očami, rovno z povetria vznikla nová postava. Bol to ten istý nehybný, lesknúci sa prízrak, no teraz zmeravel v rýchlom skoku, v behu, ako fotografia šprintéra na štarte. V tej chvíli sa mu Majka vrhla na nohy. Kreslo s hrmotom odletelo nabok, Majka s bojovným výkrikom preskočila cez prízrak a vrazila do obrazovky videofónu. Ešte som stačil spozorovať, ako sa prízrak zakolísal a začal sa tratiť, keď Komov už kričal:

— Dvere! Dvere!

Vtom som videl, ako ktosi maličký, biely a matný ako stena jedálne, zohnutý v nečujnom behu vkĺzol do dverí a zmizol v chodbe. Vyrútil som sa za ním.

Dnes si na to spomínam s hanbou, no vtedy mi bolo celkom ľahostajné, čo je to za tvor, odkiaľ je, prečo je tu a načo. Cítil som len nesmiernu úľavu, lebo som vedel, že od tejto chvíle sa nenávratne končia všetky moje desivé sny a strachy a ovládala ma len vášnivá túžba dohoniť človiečika, schmatnúť ho, sputnať a dovliecť sem.

Vo dverách som sa zrazil s Komovom, zhodil som ho z nôh, potkol som sa oňho, štvornožky som prebehol po chodbe, no chodba bola už pustá, iba čo tuho rozvoniavalo známym čpavkovým pachom. Vzadu Komov čosi kričal a rýchlo dupotali podpätky. Vyskočil som, prehnal som sa cez kesón, vkĺzol som do prielezu, ktorý sa ešte nestačil uzavrieť membránou, a vybehol som von, do fialového slnečného jasu.

Hneď som ho zbadal. Utekal k stavenisku, bežal ľahko, bosými nohami sa sotva dotýkal zamrznutého piesku, ešte vždy taký pokrivený a v behu akosi čudne pohyboval roztiahnutými lakťami, no teraz nebol tmavý ani matne biely, ale svetlo-fialový a na jeho chudých pleciach a bokoch sa lesklo slnko. Utekal rovno k mojim robotom. Spomalil som. Čakal som, že sa ich zľakne a zabočí vpravo alebo vľavo, no nezľakol sa, prebehol na desať krokov od Toma a vlastným očiam som neveril, keď mu tento vznešený hlupák zdvorilo zasignalizoval zvyčajné „čakám na príkazy“.

— K močiaru! — udychčane kričala vzadu Majka. — Zatlač ho k močiaru!

Malý domorodec i tak bežal k močiaru. Musím povedať, že vedel bežať, a vzdialenosť medzi nami sa skracovala veľmi pomaly. Vietor mi svišťal v ušiach, v diaľke čosi kričal Komov, no Majka ho energicky prehlušovala.

— Väčšmi doľava, doľava! — vášnivo vrieskala. Bežal som teda väčšmi doľava, vybehol som na pristávaciu cestu, na dokončenú časť, rovnú, s veľmi pohodlným vrúbkovaným povrchom a tu sa mi začalo lepšie dariť — začal som ho doháňať. „Neujdeš,“ opakoval som si, „nie, braček, teraz mi už neujdeš. Za všetko sa mi zodpovieš…“ Uprene som hľadel na jeho rýchlo sa pohybujúce lopatky, na mihajúce sa holé nohy, na chumáče pary, čo sa mu dvíhali spoza pleca. Triumfálne som ho doháňal. Pristávacia plocha sa končila, no po sivú clonu nad močiarom ostávalo už len asi sto krokov. Rýchlo som ho doháňal.

Dobehol na okraj močariská k pochmúrnej húštine zakrpateného tŕstia a zastal. Pár sekúnd stál akoby nerozhodne, potom sa ponad plece obzrel na mňa, takže som znova videl jeho veľké tmavé oči, už vôbec nie nehybné, ale veľmi bystré a akoby rozosmiate, nato si odrazu čupol, rukami si objal kolená a začal sa kotúľať. Nepochopil som hneď, čo sa stalo. Iba teraz tu stál človek, čudný, možno ani nie človek, no podľa výzoru predsa človek, a vtom tento človek zmizol a po močiari, cez nepriechodné bezodné trasovisko sa kotúľa akýsi absurdný sivý bochník a rozstrekuje blato a kalnú vodu. A ešte ako sa kotúľa! Nestačil som dobehnúť k brehu a už zmizol za chuchvalcami hmly a spoza sivastého závoja doliehal len zatíchajúci šelest, plieskanie a akýsi tenučký prenikavý piskot.

S dupotaním dobehla Majka. Zastala pri mne a ťažko dýchala.

— Ušiel — konštatovala zlostne.

— Ušiel, — prisvedčil som.

Chvíľu sme stáli a upierali sme pohľad na husté kotúče hmly. Potom si Majka utrela pot z čela a zarecitovala:

— Pred babkou som ušiel, pred dedkom som ušiel…

— A pred tebou, ubytovateľka, tobôž ujdem, — dodal som a obzrel som sa dozadu.

Nuž tak. Hlupáci utekali, no a múdri, ako iste viete, stáli a hľadeli. Boli sme tu s Majkou sami. Malé postavičky Komova a Vanderhoseho sa černeli ďaleko vzadu vedľa lode.

— Ale sme sa poriadne prebehli, — utrúsila Majka, ktorá tiež pozerala k lodi. — Aspoň tri kilometre, čo vy na to, kapitán?

— Súhlasím s vami, kapitán, — ozval som sa.

— Počúvaj, — zamyslene povedala Majka. — A čo ak sa nám to všetko len zamarilo?

Schmatol som ju za plecia. Pocit voľnosti, zdravia, vytrženia, obrovských žiarivých perspektív vybuchol vo mne s novou silou.

— Čo ty o tom vieš, ty žabec, — reval som a triasol som ju zo všetkých síl, pričom som sa len-len že nerozplakal od šťastia. — Čo ty vieš o halucináciách! A radšej keby si o tom ani nikdy nič nevedela! Ži si šťastlivo a nezamýšľaj sa nad ničím takým!

Majka iba prekvapene klipkala očami a pokúšala sa mi vytrhnúť, až som ju nakoniec poriadne mykol, objal okolo pliec a vliekol k lodi.

— Počkaj, — slabo sa bránila ohromená Majka. — Ozaj, čo to vystrájaš… Ale veď ma pusť, čo sú toto za nežnosti!

— Poďme, poďme, — opakoval som. — Poďme! Ale nám teraz miláčik doktora Mboga dá, cítim, že sme tieto preteky zbytočne usporiadali, veruže zbytočne…

Majka sa mi vytrhla, chvíľočku postala, potom si čupla, zohla hlavu, rukami si objala kolená a naklonila sa dopredu.

— Nie, — povedala a vystrela sa. — Toto nechápem.

— Ani nemusíš, — povedal som. — Komov nám všetko vysvetlí. Najprv nás vyhreší, veď sme mu zmarili kontakt, no a potom vysvetlí…

— Počúvaj, ale je zima! — povedala Majka a podskočila na mieste. — Bežíme?

Utekali sme. Prvé vytrženie oslablo a začal som premýšľať, čo sa vlastne stalo. Vysvitlo, že planéta je obývaná! A ešte ako obývaná — veľkými antropoidnými bytosťami, azda rozumnými, ba azda i civilizovanými…

— Stas, — zakričala Majka v behu, — žeby to bol Panťan?

— Odkiaľ by sa tu vzal? — začudoval som sa.

— No… odkiaľ… My predsa nepoznáme všetky podrobnosti projektu. Možno sa presídľovanie už začalo.

— Ale nie, — namietol som. — Na Panťana sa neponáša. Panťania sú vysokí, s červenou pokožkou… No a chodia oblečení, doparoma, a tento je celkom nahý!

Zastali sme pred prielezom a pustil som Majku prvú.

— Bŕ-ŕ-ŕ! — striasla sa a šúchala si plecia. — Tak čo, ideme si po hubovú polievku?

— Za plný tanier, — povedal som.

— Poriadne omastenú, — doplnila Majka.

— Okorenenú a opaprikovanú, — dokončil som. Ukradomky sme vošli do kabíny, no nepodarilo sa nám pritajiť sa. Už nás čakali. Komov chodil hore-dolu po kabíne, ruky mal založené za chrbtom, a Vanderhose, zahľadený do prázdna a s vystrčenou čeľusťou, namotával si bokombrady: pravú na prst pravej ruky a ľavú na prst ľavej. Keď nás Komov videl, zastal, no Majka ho nepustila k slovu.

— Ušiel, — oznámila vecne. — Ušiel rovno cez močiar, a to veľmi nezvyčajným spôsobom…

— Počkajte, — prerušil ju Komov.

„A teraz sa to začne,“ pomyslel som si a pripravil som sa na nadávky a hrešenie. No mýlil som sa. Komov prikázal, aby sme si sadli, nato si i sám sadol a oslovil ma: