Страница 46 из 51
Profesor zoskočil zo stoličky a Pavlyš ho musel podržať, aby sa v záchvate hnevu o niečo nebuchol.
— Sám to povedal: v poslušnosti. A čo urobil Gogoľ? Poslúchol. A viete, čo povedal o Gogoľovi biskup Kalužskij? „Bol to jednoducho krasorečník na scestí.“
Profesor dýchal zhlboka a rýchlo.
— Vrahovia vždy nachádzajú udivujúco podlé slová, — povedal napokon. — Dokonca sa zhovievavo znížia ku krokodílím slzám. Ale nepatrí im miesto v histórii!
— A ako sa vám podarilo nájsť rukopis? — spýtal sa Pavlyš, aby odviedol profesora od trpkých myšlienok.
— Ako? S rukopisom to nebolo zložité. Jednoducho sa mi vyplatila vlastná tvrdohlavosť. To je všetko. Nemôžeme vzkriesiť Puškina, pretože jeho smrť d'Anthésovou guľkou — to je historický fakt. Nemôžeme zachrániť Gogoľa. Ale musíme sa mstiť a trestať… Nie, čo to vravím. Dobre… áno, rukopis. Ak zhorel, nie je pre nás — keď môžeme cestovať v čase — jeho koniec definitívny. A tak som poctivo i nepoctivo získal súhlas na cestu do roku 1852, dostal som sa ta niekoľko dní pred spálením rukopisu. Sama cesta nebola ťažká. Ťažšie bolo pripraviť sa na ňu. Musel som sa celkom vžiť do toho obdobia. No a na mieste som uvidel, ako rukopis vyzerá, na noc som sa ho zmocnil a prefotografoval. Gogoľ spal. Aj jeho sluha, chlapec, ktorý ho odhováral od pálenia papierov, dojímavo opakujúc: „Prečo to robíte? Možno sa ešte zídu,“ spal. Nikto ma nevidel. A to je všetko. Výsledok je taký, že som tu.
— Ničomu nerozumiem, — povedal Pavlyš. — Veď ste vystupovali na kongrese, písali doslov. Prečo ste tu?
— Na vlastnú žiadosť, — vyhlásil profesor. — Ponúkli mi vybrať si medzi niekoľkými postmi mimo Zeme.
Pavlyš pochopil, že profesor čosi zamlčuje. Ale nehádal sa.
— Teraz nejde o to, — povedal profesor. — Rozpovedal som vám celú históriu, lebo potrebujem vaše porozumenie a vašu pomoc. Musím sa dostať na Zem.
— Lenže ako vám ja môžem pomôcť? Nastúpte na loď…
— Nie, nie, dal som slovo, bolo by to veľmi trápne… Máme približne rovnakú výšku. Požičajte mi vašu uniformu a dajte vaše doklady. A zatiaľ tu ostanete namiesto mňa. Tvárte sa, že ste chorý. Ľudia sú tu taktní, nebudú vás vyrušovať.
— Ale ba, — Pavlyš sa nezdržal úsmevu. Bol o hlavu vyšší ako profesor a dvakrát taký široký v pleciach. — Hneď vás spoznajú.
— Samozrejme, — vzdal sa profesor. — Aj ja si to myslím. Občas ma však pochytí taká nádej, že s mojou pomocou…
Nestihol dokončiť. Zazvonil videotelefón. Profesor ho zapol. Na obrazovke sa zjavila tvár dispečera.
— Je tam doktor Pavlyš? — spýtal sa. — Maria
— Koľko ráz vám mám hovoriť, že nie som…
— Prepáčte, záhradník, — sotva znateľne sa usmial dispečer. — Ale dostali sme správu, že sa približuje loď. Neletí presne podľa cestovného poriadku. Takže radšej nech doktor Pavlyš čo najrýchlejšie príde na kozmodróm. Nevieme, ako dlho sa tu loď zdrží.
— Ďakujem vám, profesor, — povedal Pavlyš a zdvihol sa. — Teší ma, že som sa s vami zoznámil. Je to pre mňa veľká česť.
Profesor mávol rukou a bez slova sa obrátil.
Na kozmodróme bolo treba znova čakať. Dispečer zavolal Pavlyša predčasne. Loď meškala. Pavlyš sa vrátil do bufetu a podišiel k baru.
— Boli ste uňho v skleníku? — spýtala sa Maria
— Áno, — prikývol Pavlyš. — Dosiahol rozprávkové úspechy.
— Profesora si veľmi vážime, — povedala Maria
— Vy viete?
— Všetci to vedia. No ak o tom nechce hovoriť — má na to právo.
— Ale prečo ho poslali sem?
— Vtedy som sa nevyjadrila celkom presne. Ponúkli mu na výber niekoľko miest. S podmienkou, že odletí zo Zeme.
— Ale prečo?
— Porušil pravidlá cestovania v čase.
— A vari je to dôvod…?
— Všetci vedeli, že ak ostane na Zemi, nevydrží. A so svojou vynachádzavosťou a svojím umom sa určite dostane do minulosti.
— A čo také tam vyviedol?
— Našťastie nie veľa.
— Povedal mi, že prefotografoval druhý diel.
— Za to ho nikto nemienil trestať. Ale on ešte vyhľadal otca Matfeja a — predstavte si — zbil ho. Nemyslite si, aj keď vyzerá taký chudučký, je svalnatý a šikovný. Ako Suvorov.
— Dobre urobil, — nezdržal sa Pavlyš.
— Nikto sa s vami neháda. Ale veď to sa nedá — odchádzať do vlastnej minulosti a robiť tam poriadky. Dokonca ani kvôli spravodlivosti.
— Otec Matfej o tom nikomu nerozprával?
— Nikomu. A toto by sa profesorovi ešte bolo prepieklo. Ale viete, ako ho chytili? Ako hulánsky dôstojník sa dostal k d'Anthésovi, urazil ho a vyzval na súboj. Rozumiete, čo tu hrozilo? A tak bolo treba profesora urýchlene odpraviť čím ďalej od Zeme.
— Ani d'Anthés o tom nikomu nerozprával?
— Nie, no po odcestovaní profesora do devätnásteho storočia vyšlo najavo, že si v historickom múzeu zaobstaral súbojovú pištoľ a cvičil sa v streľbe. Vtedy vzniklo to strašné podozrenie…
— Doktor Pavlyš, — ozval sa mechanickým hlasom reproduktor. — Nech sa páči do dispečingu.
— Do videnia! — lúčila sa Maria
OKO
(prel. Z. Borovská)
Keď Boris Kotkin končil štúdium na inštitúte, všetci vedeli, že zostane na škole na ašpirantúre. Podajedni mu závideli, ale on sám nevedel, či je to dobre alebo zle. Päť rokov prežil na internáte v sparťanskom pohodlí izby číslo 45. Spočiatku býval s Čuvpillom a Demenťjevom. Potom namiesto Čuvpilla prišiel Kotovskij. Detnenťjev sa oženil a dostal podnájom v Čertanove, vtedy sa zjavil Gorenkov. Boris sa so spolubývajúcimi nevadil, s Demenťjevom sa istý čas aj priatelil, ale ustavičná prítomnosť ľudí ho unavila, a najmä v poslednom ročníku často sníval o tom, aby mohol zhasnúť, kedy chce. Sarkisjancovi dokonca povedal, že sa vráti do Putiniek a bude učiť na škole fyziku a biológiu. Sarkisjanc sa tomu nahlas smial, až sa všetci na chodbe naňho obzerali.
Kotkin nechodieval na výlety ani na brigády. Na fakulte si na to zvykli a nerobili mu ťažkosti. Bol výborným žiakom, práci sa nevyhýbal, vyberal na známky ROH a bol predsedom Červeného kríža. Na celé leto chodieval do Putiniek. Mama mu oslepla, bývala sama, bolo jej ťažko a potrebovala pomoc.
Mala izbu v poschodovom dome z roku 1920. Stál blízko nákladnej stanice. Učila na putinskej škole, potom odišla do dôchodku. Okrem Borisa nemala už nikoho.
Ako vtedy, keď ešte chodil do školy, spávala za malým závesom. Spala pokojne, ani sa nepohla, akoby ho nechcela rušiť ani vo sne. Za oblokom sa mihali staničné svetlá a dunivý dispečerov hlas, skreslený reproduktorom, riadil posunovačov premiestňovaných súprav.
Mama vstávala včasráno, keď Boris ešte spal, obliekla sa, vzala si paličku a šla na trh. Tvrdila, že mu lepšie prospeje mlieko z trhu než z obchodu. Boria upratal izbu, priniesol vodu zo studne a po celý čas sa usiloval predstaviť si, v akej samote mama žije, keď vidí svet už vlastne len v spomienkach.
Nikdy sa neponosovala. Keď sa vracala z trhu alebo z obchodu, na chvíľočku zastala vo dverách a s nevidiacim úsmevom na perách sa usilovala zachytiť Borisov dych, aby sa uistila, že je tam. Niekedy ho pokojným učiteľským hlasom presviedčala, že nesmie tak často chodiť do Putiniek, iba čo tu čas stráca, nech si radšej oddýchne s priateľmi alebo sa učí v knižnici. Keď majú učitelia o žiakovi dobrú mienku, nemal by ich sklamať. Veď často rozčarovanie znášajú horšie ako mladí ľudia. Mama sa neraz sklamala v ľuďoch, pripisovala to však svojej slepote. „Musím vidieť výraz v očiach,“ vravela. „Hlasom vie človek oklamať. Často aj nechtiac.“
Bola rada, že synovi sa páči biofyzika. Spomínala si, čo jej kedysi dávno povedal: „Aj keď sa budem trápiť sto rokov, ale vrátim ti zrak.“ Vedela, že sa toho dňa nedožije, tešila sa však, že jej syn pomôže znova vidieť iným ľuďom. „Pamätáš sa,“ vravela, „v siedmej triede si mi to sľuboval…“