Popoluškine biele šaty

Čln odrazil od múrika podzemnej jaskyne, mihli sa lúče lámp, odzrkadlili sa vo vypuklých oblôčikoch. Čln hneď zamieril do hĺbky a za oblôčikmi zavládla tma. Van sedel pri kormidle, na tvári mu zlovestne pohrával odblesk prístrojov. Čln podplával popod skalu zakrývajúcu vchod do jaskyne, chvíľu sa plavil v hĺbke, potom začal stúpať a voda za okienkami nadobudla belasú, neskôr fľaškovozelenkastú farbu.

Čln sa vynoril na hladinu, voda z neho stiekla a vyrútil sa dopredu, zrezávajúc hrebene vín. Do dna hlasito, prenikavo udierali vlny, akoby doň kladivom mlátil zručný kováč.

Mladý, tučný zoológ Pflug prepočítaval plechovky v prenosnom kufri.

— Neviete si predstaviť, — povedal Pavlyšovi, — koľko je tam živočíchov. Keby mi Dimov dovolil, usadil by som sa pri Šikmom vrchu.

— A živil by si sa mäkkýšmi, — doberal si ho Jerichovský.

– Život na tom ostrove je nebezpečný, — prehovoril Van. — Je to seizmická oblasť. Hotový raj pre geológov, lebo tam vzniká kontinent.

— Aj pre mňa je to raj, — povedal Pflug. — Ocitli sme sa tu v skvelom čase, keď vznikajú veľké plochy pevniny a svet zvierat sa tu len začína udomácňovať.

Vpravo sa nad obzorom vynoril čierny stĺp.

— Podvodná sopka, — vysvetlil Van. — Aj tam bude ostrov.

— Prečo vlastne vybrali práve túto planétu? — spýtal sa Pavlyš.

— Je lepšia ako mnohé iné, — povedal Jerichovský. — Podmienky tu nie sú extrémne, ale nie je ľahké skúmať ju. Atmosféra je riedka, teploty sú nízke, povrch je zväčša pokrytý prvobytným oceánom. Všetko je tu ešte mladé, neustálené. Vo všeobecnosti je to vhodný priestor, kde skúšame nové metódy, hľadáme nové formy, podľa možnosti univerzálne. Tu trénujú bioformy, ktoré majú pracovať v sťažených podmienkach. Keď tu budete dlhšie, pochopíte, prečo sme takí spokojní, že nám dali k dispozícii túto mláku…

„Mláka“ im hnala v ústrety nízke zelené vlny a jej nekonečnosť pôsobila skľučujúco. Môžeš plávať koľko chceš, nevidíš tu nič okrem ostrovčekov a brál trčiacich z vody, nie sú tu pevniny, ba ani veľké ostrovy. To všetko dodávalo oceánu zavŕšenosť. Na Zemi sú oceány. Tu je Oceán.

Slnko sa skláňalo k obzoru, ktorý na západe bol pokojný, zjemnený vrstvami páperových oblakov, čo ako mušelín zahaľovali slnko. Len ďaleko naboku, celkom nízko nad obzorom sa kopili čierne mračná. Iste tam bolo peklo, lebo tam vyčíňali sopky.

Ostrov Šikmý vrch sa vynoril po troch hodinách. Od stanice sem bolo asi päťsto kilometrov. Bola to šikmá hora, ktorá akoby dlho a namáhavo vyliezala z oceánu. Napokon sa jej podarilo zdvihnúť nad vodu jedno plece, druhé ostalo pod hladinou. Preto hlava, vrchol hory, bola nachýlená nabok, ňou sa začínal polkilometrový zráz do hĺbky. Druhý okraj ostrova sa mierne zvažoval a bol lemovaný širokou plážou posiatou balvanmi i menšími skalami.

Van pridal rýchlosť, a čln sa vzniesol nad hladinu, preskočil ponad široký pás pobrežných vín víriacich okolo útesov a čľupol na plytčinu.

Tam, kde sa končila pláž, stála neveľká striebristá kupola.

— To je naša chalúpka, — povedal Jerichovský.

Natiahli si masky. Dul silný vietor, šľahal drobné pichľavé snehové vločky. Voda pri brehu bola pokrytá tenkou ľadovou kôrou.

— Ráno bude ľad hrubý ako ruka, — povedal Van. — Pravda, slanosť je tu nízka.

— Tak, a teraz sa navečeriame a ide sa spať! — vyhlásil Pflug. Prvý zoskočil na piesok z ostrého nosa člnu, vyčnievajúceho ďaleko nad breh, vystrel ruky a Van mu podal debničku s plechovkami. Všetci okrem Pavlyša si spustili vizíry na kuklách; studený vietor mal silu a sviežosť mladého sveta, poriadne štípal tvár.

— Nie ste navyknutý, omrznú vám líca, — vystríhal Jerichovský. Jeho hlas znel v kuklofóne zastrene, akoby zďaleka.

Van otvoril dvere útulne. Znútra kupolu podopierali masívne železné rebrá. Domec bol pripravený na každé prekvapenie.

— V najhoršom prípade, — povedal Van, — ho zhodí z brehu a šmarí na more. A tam ho nájdeme.

Jerichovský zapol kúrenie, pustil vzduch, a v domci hneď bolo teplo.

Útulňa bola priehradkou rozdelená na dve časti. V prednej, spoločnej, stáli pracovné stoly, stroje, kontrolné prístroje. Za priehradkou bol sklad a spálňa.

— Hneď si pripravíme večeru, — povedal Pflug, — Musím sa priznať, zbožňujem konzervy. Celý život by som žil na suchej strave, ale žena mi to nedovolí.

— Kto jedol mojou lyžičkou, kto spal v mojej postieľke? — prísne sa spýtal Jerichovský, pristupujúc k stolu. — Kto tu bol na návšteve?

— Načo sa spytuješ, keď to vieš, — povedal Van.

— Prosil som, aby sa nikto nedotýkal mojej mašinky!

Jerichovský ukázal do kúta na prenosný diagnostický prístroj, z ktorého sa vinul pás. I na dlážke sa váľala celá kopa pásov.

— Och, títo milovníci samoliečby! — vzdychol Jerichovský.

— Môžem sa prejsť po okolí? — spýtal sa Pavlyš. — Viem všetko: nesmiem sa vzďaľovať od domu, nesmiem sa kúpať v mori ani bojovať s drakmi. Pozriem, ako zapadá slnko, a hneď sa vrátim.

— Choďte, — povedal Van. — Ale nepúšťajte sa do samostatných výskumov, aj keď doteraz sme tu draky nevideli.

Pavlyš vykročil do chodbičky.

Slnko sa klonilo k úbočiu vrchu, zakrývajúceho polovicu oblohy. Sneh padal hustejšie a Pavlyš si musel spustiť vizír. Vločky prudko plieskali na kuklu, svet vyzeral ako v hmle. Pavlyš mal pocit, že sa prediera cez mračno bielych mušiek. Obrátil sa plecom proti vetru a schádzal k vode. Lagúna, chránená pásom útesov, bola pokojná, vlny sa pomaly plazili na breh, zaštrkotali úlomky ladu a vlny sa lenivo vracali nazad, zanechávajúc chaluhy, drobné mušle a chuchvalce peny. Za štrkovou plážou sa vypínali čierne špicaté skaly, aj kamenistá sutina vyzerala čierna, lebo slnko svietilo rovno do očí. Vyššie po úbočí stúpali z čierňavy svetlé pásiky pary, parazitná bahe

Pavlyš vykročil po brehu. Vietor sa mu zapieral do chrbta, potískal ho. Kupola domca sa rýchlo zmenšovala, už ju takmer nerozoznal medzi skalami a útesmi. Pavlyš šiel takou rýchlosťou, akou slnko klesalo k úbočiu vrchu. Chcel dôjsť až na kosu a pozorovať, ako slnko zapadne za obzor.

Vrch čnel vzadu ako veľké ospanlivé zviera. Oblaky zmizli, ani čo by sa ponáhľali za slnkom ta, kde je teplo a svetlo. Ľad pri brehu už nepovoľoval pod slabnúcim nárazom vín, netrieštil sa a nehromadil do dlhého pásu úlomkov, ale ako olej pokryl lagúnu. V matnom povrchu iba kde-tu presvitala cez otvory voda sfarbená ako obloha na západe. Pavlyš usúdil, že je čas vrátiť sa.

Z vrchu sa odtrhol kameň a nadskakujúc preletel vedľa. Dopadol do mora, zdvihol stĺp vody a ľadové úlomky. Pavlyš pozrel na úbočie, či sa odtiaľ nerúti lavína. Kameň sa uvoľnil, lebo zhora pomaly schádzal domáci pán. Zrejme sa rozhodol pochutnať si na mušličkách na brehu. Vyzeral dosť hrozivo, ale Pavlyša si nevšímal. Schádzal po tienistom úbočí, preto si ho Pavlyš nemohol poriadne obzrieť. Z diaľky pripomínal asi meter vysokú korytnačku. Nohy jej nebolo vidieť.

Vtom si Pavlyš uvedomil, že korytnačka nejde k brehu, ale k útulni, a tým mu odrezala spiatočnú cestu. Nerozhodne zastal. Možno to bola iba náhoda a korytnačka ho nevidela alebo sa tvárila, že ho nevidí.

Korytnačka došla k dvojmetrovému briežku, spod panciera ako hady rýchlo vykĺzli lesklé hmatadlá, chytili sa vyčnievajúcich skál a korytnačka ľahko vyskočila, zahojdala sa na hmatadlách a mäkko sa spustila na plošinu pri kráteri. Pavlyš videl, že má viacero hrubých, pevných a pružných nôh.

Vysvitlo, že je prešibaná, že vôbec nie je nemotorná a pomalá, len sa tak tvári. Pavlyš opatrne, aby na seba neupozornil, vykročil popri vode. Dúfal, že mu korytnačka nestihne prehradiť cestu. Ale ona akoby uhádla, čo má v úmysle, náhlila sa dolu úbočím a pomáhala si pritom hmatadlami. Pavlyša zachvátila akási iracionálna hrôza pred prvobytnou krutou silou vyžarujúcou z netvora a pustil sa do behu. Nohy sa mu šmýkali po štrku, sneh šľahal do vizíra.