Страница 6 из 15
— O pol hodiny.
— Tak vám ukážeme akvárium a hneď pôjdeme nazad. Dimov veľmi zaujímavo hovorí, no neznáša, keď sa ľudia oneskoria.
– Čudné, — poznamenal Pavlyš. — O Dimovovi sa tu vyjadrujú ako o samovládcovi, a pritom robí dojem veľmi jemného, delikátneho človeka.
— S nami aj musí zaobchádzať ako samovládca, hoci v tých najjemnejších rukavičkách. Na jeho mieste by som už dávno ufujazdil od tohto húfu intelektuálov. Treba mať s nimi nesmiernu trpezlivosť.
— Erik zasa nemá pravdu, — prehovorila Sandra, ktorá akoby sa vyžívala v tom, že ustavične polemizovala s Jerichovským. — Dimov je skutočne ten najmilší a najjemnejší človek, no dobre vieme, že jemu vždy patrí posledné slovo. Nemá právo sa pomýliť, lebo by sa to mohlo skončiť katastrofou. Vôbec tu nie je pokojný život, to si Jerichovský iba vymýšľa.
Šachta sa končila. Pavlyš sa na chvíľku oprel o stenu, čakal, kým sa mu prestane krútiť hlava. Jerichovský si to všimol a povedal:
— Usilujeme sa čo najviac chodiť. V práci nemáme veľa pohybu…
Pavlyš čakal, čo zase namietne Sandra.
— Kto ako. Ja, ale aj iní sa musíme veľa pohybovať, — opravila Sandra Jerichovského.
— Nehovorím o vašej skupine, — povedal Jerichovský. — Vaša skupina je dačo iné.
— A čo Marina Kimová? — pripomenula Sandra.
Pavlyšovi sa zovrelo srdce. Prvý raz tu vyslovili to meno tak jednoducho, bežne ako meno Dimov či Van. Už vedel aspoň toľko, že Marina je tu, že sa musí veľa pohybovať a že nepatrí do tej istej skupiny ako Sandra. Je však tu na stanici, blízko, možno jej práve teraz Van odovzdáva poštu zo Zeme.
– Čo s tým má Marina? — začudoval sa Jerichovský a obrátil sa k Pavlyšovi, akoby očakával pomoc od neho; zrejme ho pokladal za oveľa informovanejšieho, ako to bolo v skutočnosti. — Hádam sa to dá porovnávať?
Pavlyš mykol plecom. Nevedel, či sa Jerichovský dá porovnať s Marinou Kimovou. Hoci aj toto potvrdzovalo jeho tušenie, že Jerichovský žije pokojným životom, ale Marina nie. Jerichovský behá po schodoch, aby nestratil formu, no Marine také niečo nehrozí.
— On predsa nepozná Marinu, — povedala Sandra.
— Ach áno, celkom som zabudol.
— Raz som sa s ňou stretol, — povedal Pavlyš. — Už dávno, pred pol rokom na Mesiaci.
— Vylúčené! — zvolal Jerichovský. — Zmýlili ste sa.
— Myslíš? Už si zabudol, čo sa vtedy robilo v ústave? — pripomenula Sandra. — Máš deravú hlavu.
Vstúpili do priestra
— Tak toto je naše akvárium, — oznámil Jerichovský.
— Opustím vás, — povedala Sandra. — Musím odovzdať listy a vrátiť sa do práce.
— Veľa šťastia! — zaželal jej Jerichovský a hlas sa mu zachvel. — A šetri sa trochu.
Pavlyš pristúpil k priezračnej stene. Húf drobných rybičiek sa mihol celkom blízko, cez vodu sa predierali slnečné lúče. Navrchu sa rozplývali, čím vznikal dojem velikánskej, hmlou zaplnenej siene, kde pod plafónom svietia neviditeľné lustre, chaluhy sa pohojdávali ako dlhé ruky. Dno oceánu sa šikmo vzďaľovalo do hlbín, kde sa nejasne črtali ostré vysoké čierne skaly. Z temnej hlbočiny sa vynoril obrovský žralok a pomaly, dôstojne sa blížil k sklenej stene. Za ním plával druhý, trochu menší.
Odkiaľsi zboku, z otvoru, ktorý Pavlyš nevidel, vyplávala Sandra. Mala na sebe tenkú gumenú kombinézu, plutvy a veľké okuliare. Pavlyš sa zľakol. Sandra plávala rovno k žralokom, iste ich nezbadala.
— Sandra! — zakričal Pavlyš a priskočil k sklenej stene.
Menší žralok sa pôvabne obrátil k Sandre. V tom ladnom pohybe sa dala tušiť obrovská prvobytná sila.
— Sandra!!!
— Len pokojne, — ozval sa Jerichovský, na ktorého Pavlyš celkom zabudol. — Aj ja mám z toho niekedy strach.
Žralok a Sandra plávali bok po boku. Sandra žralokovi čosi hovorila. Pavlyš by mohol odprisahať, že videl, ako sa jej otvárajú ústa. Potom Sandra vyplávala trochu vyššie, ľahla si žralokovi na chrbát a chytila sa ostrej plutvy. Žralok vzápätí odplával do hlbín a druhý ho nasledoval.
Pavlyš si uvedomil, že stojí nepohodlne vykrivený, s čelom pritisnutým na sklo. Prešiel si dlaňou po sluche, mal pocit, že sa mu postrapatili vlasy. Účes mal v poriadku. Koniec koncov dalo sa to vysvetliť tak, že tu dre-zírovali morské živočíchy.
Pavlyš nevedel, ako dlho tam stál. Zvrtol sa, chcel sa spýtať Jerichovského, čo znamená ten výjav, ale on tu už nebol.
Pavlyšovi zišlo na um, že sa s Dimovom nedohodol, kde sa stretnú.
Vyviezol sa výťahom, bez problémov našiel veľkú sieň s portrétmi, ale miestnosť bola prázdna. Vrátil sa do svojej izby, tam ho Dimov ľahko nájde.
Van nebol v izbe. Pavlyš pristúpil k Maríninmu portrétu. Marina hľadela popri Pavlyšovi, akoby mu za chrbtom videla čosi veľmi zaujímavé. Kútiky plných perí mala zdvihnuté, ale nebol to úsmev, iba náznak úsmevu. Prešlo vyše štyridsať minút, a Dimov nechodil. Pavlyš podišiel k obloku. Vonku sa preháňal vietor a na oblohe sa až po obzor ťahali kučeravé obláčiky. V izbe bolo celkom ticho — sklo neprepúšťalo zvuk. Ticho panovalo i na chodbe. Vtom sa ozvalo jemné cvrlikanie, akoby sa kdesi nablízku zobudil pracovitý svrček. Pavlyš sa poobzeral. Na vzdialenom konci Vanovho dlhého pracovného stola stál písací stroj. Stroj pracoval. Nad vozíkom sa zjavil okraj papiera, vysunul sa o niekoľko centimetrov a bolo vidieť napísaný riadok. Písací stroj cvakol a odstrihnutý lístok vypadol do zberača. Pavlyš si pomyslel, že lístok môže byt: určený jemu. Dimov ho hľadá a takýmto spôsobom mu oznamuje, kde sa zídu. A tak pristúpil k písaciemu stroju, vzal lístok a čítal:
Van, ako sa volá človek, ktorý práve priletel? Ak sa volá Pavlyš, nehovor mu o mne. Marina.
Pavlyš zarazene držal lístok v ruke. Tak Marina ho nechce vidieť! Hnevá sa naňho? Ale začo? A čo má urobiť on? Teraz keď určite vie, že Marina je tu…
— Ach, tu ste! — povedal Dimov. — Dobre ste urobili, že ste sa vrátili sem, aspoň som vás hneď našiel. Tak čo, boli ste dolu?
— Bol, — odpovedal Pavlyš a pristúpil k písaciemu stroju, chcel položiť lístok nazad.
— Stalo sa niečo? — spýtal sa Dimov. — Prečo máte zlú náladu?
Pavlyš už vystrel ruku s lístkom k stroju, ale rozmyslel si to. Aký význam má robiť z toho tajnosti? Podal lístok Dimovovi.
— Uhm, to je ich súkromná korešpondencia, — povedal Dimov, ukazujúc na stroj. — Vzali ste lístok, lebo ste si mysleli, že to je môj odkaz pre vás, všakže?
Pavlyš prikývol.
— A keď ste si ho prečítali, prirodzene, rozladilo vás to. Nikomu nepadne dobre, keď ho ktosi nechce vidieť, aj keď má na to dostatočné dôvody.
Dimov si všimol, že Pavlyš pozrel na fotografiu v nefritovom rámiku.
— Poznáte ju?
– Áno.
— Kedy ste sa zoznámili? Uverte, nespytujem sa iba zo zvedavosti. Ak to nie je tajnosť, chcel by som vedieť, ako a kedy sa to stalo. Marina je moja podriadená…
— Nie je to nijaké tajomstvo, — povedal Pavlyš. — Pred pol rokom som sa ocitol na Mesiaci, v Mesačnom prístave. Práve tam bol karneval. A celkom náhodou som sa na karnevale zoznámil s Marinou.
— Už je to jasné.
— Bola to krátka a čudná známosť. Marina z ničoho nič zmizla…
— Nemusíte pokračovať, viem všetko. Všetko.
Pavlyša prekvapilo, že o tom Dimovovi rozpráva takým tónom, akoby sa mu chcel ospravedlniť.
— Vedeli ste, že ju nájdete tu?
— Požiadala ma, aby som ju nehľadal.
Pavlyšovi sa zamarilo, že sa Dimovovi mihol v očiach úsmev.
— A ako ste zistili, že je na Projekte?
— Aj tak by som sem priletel. Spiro ma požiadal, aby som letel s nákladnou raketou. Mal som čas. Keď sa so mnou zhováral, z poštového vreca vypadlo niekoľko listov. Na jednej obálke som si všimol meno Marina Kimová. Upútalo ma to… Mal som sa vás hneď spýtať na ňu, ale nazdával som sa, že si príde po poštu a uvidím ju… Navyše ani som na to nemal právo, veď ju takmer nepoznám.