Popoluškine biele šaty

Až o hodinu bol Pavlyš celkom voľný a mohol sa vrátiť do veľkého tunela. Reflektory už boli vypnuté a balóny i girlandy kvetov a zhasnutých lampášikov, visiace z povaly, vyzerali teraz cudzo, nevhodne. Dlážka bola posiata konfetami a zdrapmi papierovej špirály. Kde-tu sa povaľovali papierové čelenky, škrabošky, zhúžvaný mušketiersky klobúk. V kúte osamelý robot upratovač bezradne pohyboval vysávacou trubicou. Ešte nikdy nevidel taký neporiadok.

Pavlyš pristúpil k pódiu. Pred niekoľkými hodinami tu čakal na Marinu Kimovú. Vtedy sa naokolo hemžili ľudia, Bauer v čiernej sutane tancoval so zelenou rusalkou…

Na nohe klavíra zbadal lepiacou páskou pripevnený lístok a na ňom veľkými hranatými písmenami bolo napísané HUSÁR PAVLYŠ.

Pavlyš potiahol lístok za rožtek. Srdce sa mu zovrelo od hrôzy, keď si pomyslel, že sem mohol aj neprísť. Na lístku krížom ležali náhlivé riadky: Prepáčte, že som nemohla včas prísť. Odhalili ma. Za všetko som vi

Pavlyš si znova prečítal lístok, ktorý akoby bol z iného, neznámeho života. Popoluška plače na schodišti. Popoluška necháva lístok, v ktorom oznamuje, že ju dolapili, a žiada, aby ju nehľadal. Hodilo sa to skôr do nejakého starodávneho, tajomstvami preplneného gotického románu. Popoluška síce odmietla schôdzku s ním, no za tým sa mohla skrývať nemá prosba o pomoc, lebo únoscovia krásnej neznámej ju sledovali na každom kroku a nešťastné dievča, obávajúc sa o osud svojho vyvoleného, prelievalo slzy a písalo na zdrap papiera, čo jej diktoval jednooký oplan. A vyvolený zatiaľ…

Pavlyš sa uškrnul. Na živnej pôde karnevalu sa dobre darí romantickým tajomstvám. Nezmysel, to je nezmysel!

Pavlyš sa vrátil k Saliasovi do izby, osprchoval sa a ľahol si na diván.

Zobudilo ho vyzváňanie videofónu. Pavlyš vyskočil, pozrel na hodiny. Osem dvadsať. Salias sa ešte nevrátil. Pavlyš zapol videofón. Z obrazovky sa naňho usmieval Bauer. Mal oblečenú vyhladenú uniformu navigátora diaľkovej floty, bol svieži, vyholený, energický.

— Pospal si si, Sláva? Nezobudil som ťa?

— Spal som asi tri hodiny.

— Počuj, Pavlyš, zhováral som sa s kapitánom. Letíme s nákladom na Epištolu. Máme voľné miesto lekára. Môžeš letieť s nami. Tak ako?

— Kedy štartujete?

— Raketa odchádza na štartovacie stanovisko o desiatej. Stihneš to?

– Áno.

— Výborne. Mimochodom, už som oznámil dispečerovi, že poletíš s nami ako lekár.

— Takže celý tento rozhovor je iba formalita?

— Prirodzene.

– Ďakujem, Gleb.

Pavlyš vypol videofón a sadol si napísať lístok Saliasovi.

O pol roka, keď sa Pavlyš vracal na Zem, ostal trčať na planetoide Ascor. Mala sem priletieť loď Praha so zariadením pre výpravy, ktoré pracovali v sústave. Odtiaľto loď robila veľký skok na Zem.

Pavlyš sa potĺkal na planetoide tretí deň. Všetkých tam už poznal a všetci poznali jeho. Chodil na návštevy, popíjal čaj, mal besedu o úspechoch reanimácie a zahral si simultánku, v ktorej na hanbu diaľkovej floty polovicu partií prehral. Loď Praha nechodila.

Pavlyš si všimol u seba istú zvláštnosť. Keď prišiel niekam, kde mal stráviť mesiac, prvých dvadsaťosem dní mu preletelo ako nič, no posledné dva trvali celú večnosť. A keď prišiel niekde na rok, žil normálnym životom jedenásť a pol mesiaca. Tak to bolo aj teraz. Takmer pol roka nemyslel na domov, nemal kedy. Ale posledný týždeň bol preňho hotovým utrpením. Už sa mu zunovalo hľadieť na nevídané zázraky, otrávilo ho počúvať piesne ďalekých svetov… Ťahalo ho domov, domov!

Pavlyš si krátil čas v bufete, čítal Machiavelliho nesmrteľné Dejiny Florencie. Bola to najhrubšia kniha, akú našiel v knižnici. Za pultom stála geologička Ninka a lenivo umývala poháre. V bufete mali službu striedavo.

Planetoid sa zahojdal. Lampy pod plafónom zamihali.

— Kto priletel? — s nádejou i obavami sa spýtal Pavlyš.

— To je tunajší, — odpovedala Ninka. — Nákladná raketa štvrtej triedy.

— Nevedia pristávať, — poznamenal mechanik Ahmed, ktorý pri druhom stolíku jedol párky.

Pavlyš vzdychol. Ninka naňho súcitne pozrela.

— Sláva, — povedala, — ste ako záhadný pútnik, ktorého hviezdny vietor unáša od jednej planéty k druhej. Kdesi som o tom čítala. Ste zajatec zlého osudu.

— Nádherne povedané. Som zajatec, tulák a mučeník.

— Tak sa už netrápte. Osud všetko vyrieši za vás.

Osud sa zjavil vo dverách bufetu v podobe nízkeho zavalitého chlapíka s prenikavými čiernymi očkami, ktorý sa volal Spiro. Pavlyš sa naňho pamätal.

— Tak čo mi môžete ponúknuť? — zavolal Spiro hlasom hrdinu, ktorý sa práve vrátil zo susednej galaxie. — Čím privíta váš saloon osamelého lovca?

Ninka postavila na pult pohár s limonádou. Spiro kolísavo pristúpil k pultu a spýtal sa:

— Nemáte dačo poriadnejšie? Radšej mám kyselinu dusičnú.

— Už sa minula, — oznámila Ninka.

— Pred chvíľou tu boli vesmírni piráti z Čiernej hviezdy, — zasiahol do rozhovoru Pavlyš. — Vychľastali tri súdky rumu a destilačný prístroj vyhodili do vzduchu. Odteraz prechádzame na suchú stravu.

– Čože? — preľakol sa Spiro. — Piráti?!

Zmeravel s pohárom limonády v ruke, no vtom spoznal Pavlyša.

— Počuj! Veď ja ťa poznám, — povedal.

V tej chvíli v reproduktore zachrčalo a ozval sa dispečerov hlas:

— Pavlyš, poď hore ku mne. Doktor Pavlyš, počuješ ma?

Pavlyš už idúcky počul za chrbtom Spirove slová:

— Počkám ťa tu. Nie aby si zmizol. Veľmi ťa potrebujem. Nevieš si predstaviť ako veľmi.

Smutný drobný Tamil, ktorý tu bol druhý rok dispečerom, Pavlyšovi oznámil, že Praha naďalej mešká. A bude meškať ešte minimálne päť dní.

Pavlyš sa zatváril, že to prežije, ale v duchu sa zľakol, že tak dlho nevydrží. Klopkajúc podkovičkami, zišiel do bufetu.

Spiro stál uprostred miestnosti s prázdnym pohárom. Čierne očká mu zúrivo blčali, akoby chcel pohľadom prepáliť plastikový pult.

— No patrí sa to?! — vykladal Ninke. -Všetkým im poodtŕham hlavy. Takto zmariť významnú akciu, sklamať spolupracovníkov! To je čosi neslýchané! V dejinách floty sa to ešte nestalo. Jednoducho zabudli, rozumieš, zabudli dva kontajnery na Zemi-14. Uvedom si, nie jeden, ale dva! V dokladoch ich uviedli, ale v lodi nie sú. No je toto možné?!

— Ide o dôležitý náklad? — spýtal sa Pavlyš.

— Dôležitý? — Spirovi sa zachvel hlas, Pavlyš sa zľakol, že sa rozplače.

Ale Spiro sa nerozplakal, namiesto toho sa uprene zahľadel naňho, až mal Pavlyš pocit, že je myš, ktorú pozoruje hladný kocúr. — Galagan! — zvolal Spiro. — Ty nás zachrániš.

— Nie som Galagan, ale Pavlyš.

— Správne, Pavlyš. Spoločne sme zlikvidovali výbuch v Šachte na Mesiaci. Stovky mŕtvych, zúri vulkanický plameň… Vyniesol som ťa z ohňa, všakže?

— No… povedzme.

— To značí, že si mi zaviazaný. Na Centipere v druhom skladišti ležia rezervné kontajnery. Nevedel som, že sa ešte zídu, ale aj tak som ich nikomu nedal. Tušil som, ako sa to skončí. Poletíš na Centiperu, stratíš deň, kým ich vydrankáš od Helenky. Najprv ti povie…

– Čo ho balamutíš, — skočila mu do reči Ninka. — Každý predsa vie, že to nie sú tvoje kontajnery.

— Sú moje!

— Ba cudzie, — zamiešal sa do rozhovoru mechanik Ahmed.

— Sú viac ako moje! — rozhorčil sa Spiro. — Bez tých kontajnerov všetko skrachuje. Bez nich sa zastaví práca celého laboratória. Na celej planéte sa skončí vedecký život.

— Tak si po ne leť sám, — poradila Ninka.

— A kto odvezie náklad na Projekt? Ty?

— Vieš, že každý tu má svoju prácu.

— Veď práve o tom hovorím aj ja.

Spiro pristúpil k stolíku, pri ktorom sedel Pavlyš, hodil pred neho veľké napchaté vrece a povedal:

— Tu máš.

Vrece sa otvorilo, vypadlo z neho niekoľko listov a balíčkov. Obálky, mikrofilmy, videokazety sa kĺzali po leštenej stolovej doske a už-už by boli popadali na dlážku. Pavlyš s bufetárkou ich náhlivo zbierali a pchali nazad do vreca.