Popoluškine biele šaty

Gogija vzdychol.

— Vy by ste sa mohli zaľúbiť do potápačky? — spýtal sa Pavlyš.

— Ako to mám vedieť, keď na mňa v Kutaisi čaká mladá žena. Celkom obyčajná a veľmi pekná. Ukážem vám v laboratóriu jej fotografiu. Poslala mi list, trojkilový.

— A čo tamtí…? — Pavlyš ukázal na vtáky vznášajúce sa na oblohe.

— To je dačo celkom iné, — povedal Gogija. — Aj Alanova dcérka pracuje v našom ústave. To je iba dočasné, čosi ako maska. Prídeš domov, zložíš masku, a žiješ ako predtým.

— Aha! — ozval sa Dimovov hlas. — Tu je škára.

Pavlyš mal zapnutý príjem, vysielanie vypol, aby jeho rozhovor s Gogi-jom ostatných nerušil.

— Napokon, škoda reči, — pokračoval Gogija. — Boli ste u Vana?

— Ubytovali ma uňho.

— Správne, je to veľká, svetlá izba. Na stene tam visí portrét Mariny Kimovej, nevšimli ste si?

Gogija nehľadel na Pavlyša, preto nezbadal, ako sa začervenal.

— Odvalili sme s Nilsom skalu, — oznamoval Dimov. — Je tu vchod, veľmi úzky. V hĺbke je ďalší zával.

— A čo ďalej? — spýtal sa Pavlyš Gogiju. — Povedali ste, že u Vana visí portrét Mariny Kimovej…

– Áno. Nesmierne ju ľúbi. Spoznal ju ešte na Zemi, keď bola na praxi v ústave. Ja som tam vtedy nebol, až tu som sa k nim pripojil. No a tam sa Marina dostala do nepríjemností…

— Pozor! — zvolal Dimov. — Padá kameň. Opatrne!

Pavlyš zmeravel.

„Raz, dva, tri, štyri, päť…“ počítal v duchu.

Dimov nahlas vzdychol.

— Ale máš silu, Nils! Nepochopím, ako mohol zadržať také balvanisko!

Ohlásila sa stanica. Spytovali sa, či nemajú poslať druhý flyer.

Pavlyš kázal vyčkať, kým zmontujú podvodný robot. Možno ho bude treba dopraviť sem.

— Správne, — povedal Gogija. A pokračoval v príbehu: — Podrobnosti nepoznám, ale šlo o Marininho otca. Je to strašný pedant. Zakázal Marine prísť k nám do ústavu. Inakšie ju vraj nikdy viac nechce vidieť… Bál sa o ňu, chcel ju prehovoriť, ale na Marinu je veľmi ťažko zapôsobiť. Keď napriek tomu nepočúvla, jej otec, ako človek, ktorý si stojí za slovom, vyhlásil, že ju viac nechce vidieť. A správne. Otec je otec. Treba si ho ctiť a vážiť.

— Puklina je odkrytá, — povedal Dimov, — ostávam zatiaľ tu. Nils sa pokúša dostať k nim.

— Pokračujte, — požiadal Pavlyš Gogiju.

— Možno vás to ani nezaujíma…

— Aj tak nemáme čo robiť.

— Van pomohol Marine ujsť z ústavu na jeden deň.

— Ušla na Mesiac? — vykĺzlo Pavlyšovi.

— Ako ste na to prišli?

— Stalo sa to pred pol rokom?

– Áno, presne pred pol rokom. Už absolvovala prípravný kurz, urobili z nej biokópie a začali ju spracúvať terapeutickými prostriedkami, aby znížili odolnosť organizmu. Nesmela ujsť, nemala na to právo. Keby som bol na Gevorkjanovom mieste, rozhodne by som ju prepustil. Sandra odletela na Mesiac. Odtiaľ mal štartovať jej otec, je kapitán na lodi Aristoteles.

— Nils? Si to ty, Nils? — ozval sa Vanov hlas.

— Hovorí, že ich našiel, — povedal Dimov, — našiel ich.

— V akom stave sú?

— Neviem, — odpovedal Dimov, — vyčkajte.

— No a ako sa to všetko skončilo? — spýtal sa Pavlyš Gogiju.

— Čože? To s Marinou? Nijako. Prepáčili jej. Van vzal všetku vinu na seba, Marina vzala všetku vinu na seba, Dimov vzal všetku vinu na seba… Gevorkjan pozeral na nich, pozeral. Je to už starý človek, obmäkčili ho a on im odpustil. Romantický príbeh. Ale otec neodpustil. Odletel, chápete? No raz jej odpustí, čo iné mu ostáva…

Pavlyš zapol vysielačku a spýtal sa Vana:

— V akej hĺbke sú?

— Dvadsať metrov podo mnou, — odpovedal Van.

V člne naplnili nákladné oddelenie vodou, umiestili ta bioformy žraloky a hnali sa na stanicu.

Pavlyš sa vrátil k ostrovu, aby odtiaľ odviezol Sandru a Pfluga i zariadenie. Prúd lávy zmenil smer a ohrozoval záliv i útulňu. Sandra ešte vždy spala.

Kým Pflug s Gogijom ukladali Sandru v kabíne, Pavlyš vyniesol z útulne prístroje, odpojil zdroj energie pre vysielaciu stanicu, uzavrel vchod. Útulňa bude prázdna, až kým sa príroda neupokojí. Gogija vyskočil z flyera, vzal jednu z debničiek a utekal nazad. Ostal už len posledný kontajner, taký ťažký, že jeden by ho neodniesol. Pavlyš sa oprel o debnu a čakal, kým mu prídu pomôcť.

Všetko naokolo sa zmenilo. Pred dvadsiatimi štyrmi hodinami bol záliv pokojným, tichým zákutím, kde sa vlny ani nedostali k brehu. Teraz nízko nad ostrovom viseli mračná popola, podchvíľou sa sypal hustý mútny dážď. Malá sopka na úbočí vrchu vypľúvala blato, prúd dymiacej sa lávy siahal až do zálivu a vytvoril jazyk polostrova. Z puklín na úbočí sa valili prúdy pary. Cez paru sa predierala zlovestná žiara oranžových zábleskov nad končiarom vrchu.

Jeden z vtákov nasledoval flyer až k ostrovu a teraz krúžil Pavlyšovi nad hlavou.

Pavlyš mu zakýval rukou. Nemohol sa spýtať, kto je, lebo vták nemal na sebe vysielačku.

Vtom sopka vyšmarila vysoko k oblohe prúd riedkeho blata, akoby chcela zraziť letiaceho vtáka. Vták zložil krídla a uhol sa nabok.

Prišiel Gogija a vyzval Pavlyša:

— Odnesme kontajner!

Pavlyš uchopil kontajner a niesli ho k flyeru. Zem pod nohami sa jemne chvela.

— Mám pocit, — povedal Gogija, — že ostrov už-už vyletí do povetria.

— Neboj sa, stihneme to, — upokojoval ho Pavlyš.

— Alan nás na každý prípad stráži, — poznamenal Gogija, — aj on sa obáva.

— To je Alan? Ako ho rozpoznáš?

— Podľa mňa to je Alan. Pravý chlap!

Pravdaže, nie je to Marina, pomyslel si Pavlyš. Nechce sa stretnúť so mnou. Kukla tlmila rachot sopky. No v tej chvíli zvnútra vrchu doľahol taký prenikavý a zlovestný hukot, že prenikol i cez kuklu.

Keď sa človek stane svedkom nečakanej a rýchlej katastrofy, koná inštinktívne. A predstavy o tom, ako udalosti nasledovali za sebou, vznikajú až potom, keď už je po všetkom a vlastné dojmy sa prekrývajú s rozprávaním očitých svedkov. A tak zatiaľ čo Pavlyš mal dojem, akoby do úbočia vrchu zaťala neviditeľná sekera a vrch ako drevený klát sa pod úderom rozpadával, Pflug, ktorý to všetko pozoroval cez otvorené okno flyeru, prirovnal výbuch k divadelnej opone rozhŕňajúcej sa vo chvíli, keď orchester dohrá posledný burácavý akord predohry a cez rozširujúcu sa štrbinu preniká z javiska jasné svetlo.

Pavlyš stál nehybne hádam vyše sekundy. Nespadol ani nestratil rovnováhu a jeho mozog stihol zaznamenať, že vrch sa rozpadáva veľmi pomaly. Vtom ho strhla vzduchová vlna a šmarila k flyeru.

Seizmológ sa držal vchodu a čosi mu kričal, ale Pavlyš nepočúval. Hľadel na padajúcu dekoráciu a videl, ako mocný víchor schytil vtáka ani bicie pierko, vyhodil ho dohora, zakrúžil ním a unášal k vode.

— Rýchlo! — kričal Gogija. — Poď dnu!

Vnútri vrchu sa odhalila rozžeravená žltá hmota, mäkká a poddajná. Pomaly sa vyvalila ponad zubaté okraje skál.

Pavlyš nemohol odtrhnúť pohľad od chumáča bieleho peria, čo ako pá-perko padal do vody.

— Kam ideš? — reval Gogija. — Ty si sa zbláznil!

Pavlyš utekal k vode. Vták unášaný vzduchovou vlnou padal ako list zo stromu, bezmocne sa krútil v povetrí. Pavlyš odhadoval, že vták dopadne asi sto metrov od brehu, ale náraz protivetra ho hodil bližšie k pevnine. Pavlyš utekal a vôbec nepomyslel na to, ako je tam hlboko. Bežal, zabáral sa do blata, šmýkal sa a horko-ťažko udržiaval rovnováhu, lebo zem sa triasla a unikala mu spod nôh.

Sprvu sa dno mierne zvažovalo a špinavá voda mu stúpala po kolená až po takých dvadsiatich metroch.

Vták spadol do vody. Jedno krídlo mal pritisnuté k telu, druhé sa ako biela plachta rozprestrelo na hladinu. Vták vyzeral ako neživá vec, ako z vaty. Breh stupňovite klesal dolu a Pavlyš odrazu zapadol do vody až po pás. Na každý krok musel vynaložiť veľa sily, lebo voda v zálive klokotala, vírila, hoci hustá vrstva popola na hladine zmierňovala vlnobitie ako pena na polievke kypiacej v hrnci.

Vtáka pomaly unášalo preč do stredu zálivu a Pavlyš sa ponáhľal; uvedomoval si, že v kombinéze nebude môcť plávať, a prosil osud, aby dno už neklesalo a aby mal dosť síl i času dostať sa až k bielej plachte — vtákovi.