Страница 11 из 15
— Skúsim sa spojiť s Nilsom, — povedal Gogija a šiel do útulne.
Dimov s Pavlyšom vykročili za ním.
— Kto mohol tušiť, — povedal Jerichovský, keď uvidel Dimova, — že uskutočníte zemetrasenie práve dnes?
Držal v ruke šálku kávy, z ktorej stúpala para ako z gejzíra.
— Podajte mi, prosím, šálku, — požiadal Dimov. — Uvarili ste kávu aj pre hostí, všakže?
Dimov vypil kávu na dúšok, popálil si ústa a na niekoľko sekúnd mu vyrazilo dych. Keď sa nadýchol, povedal:
— Mohol som teraz umrieť, a všetkým by sa uľavilo.
— To by sme vám nedovolili, — namietol Pavlyš. — Som predsa reanimátor. V krajnom prípade by sme vás zmrazili, kým by ste sa nedostali na Zem.
Gogija sa vybral na vrch s tým, že sa o hodinu vráti. Dimov sa spojil so stanicou a vydal bežné príkazy na deň. Nestačil to urobiť, pretože odleteli veľmi zavčasu. Jerichovský znova sústredil pozornosť na pásy diagnostického prístroja. Van rozoberal akýsi aparát. Ľudia v útulni sa venovali bežnej práci, no s každou minútou rástlo pod kupolou napätie; nikto to nedal najavo, ale Pavlyš cítil stiesnené ovzdušie. Potápači mali priplávať už pred hodinou, a ešte vždy tu neboli…
Druhý podzemný náraz nastal asi o hodinu po Dimovovom prílete. Van, ktorý mal službu pri vysielacej stanici, oznámil:
— Nils odkazuje, že sa zvýšilo uvoľňovanie plynov. Eskalácia je vyššia ako bol prepočet.
— Nemali by sme útulňu evakuovať? — navrhol Jerichovský. — Ostal by som tu iba ja s Nilsom.
— Nezmysel! — povedal Dimov. — Van, spýtaj sa seizmológov, aké perspektívy z toho plynú pre ostrov.
Zem pod nohami sa rýchlo zachvievala, ako keby sa ktosi dobíjal zo zavretej pivnice.
— Ak tu nastane výbuch, prúd lávy by mal smerovať inde. Pravdaže, nič sa nedá zaručiť.
Vrátil sa Gogija a priniesol pásy, ktoré vybral z registrátorov.
— Na zbláznenie! — zvolal, neskrývajúc nadšenie. — Sme svedkami naozaj jedinečnej kataklizmy. Aký pokles geologických vrstiev! Neviete si predstaviť, čo sa robí v oceáne!
Dimov sa nesúhlasne zamračil a obrátil sa k Pavlyšovi:
— Prepáčte, viem, mali by sme vám umožniť návrat na stanicu. Tu to môže byť nebezpečné. Ale máme obmedzené dopravné prostriedky.
Pavlyš sa ani nestihol uraziť, lebo Dimov už pokračoval takým istým všedným hlasom:
— Van, už aj zavolajte Vrchol, nech priletia sem.
— Načo? — nechápavo sa spýtal Van.
— Ideme hľadať potápačov. Tu nie sú veľké hĺbky.
— Neznášam neči
– Čln povedie Van, — rozhodol Dimov. — Jerichovský pôjde s ním a vy, Pavlyš, ostaňte pri vysielačke, a ak to bude potrebné, poletíte na flyeri.
Pavlyš pristúpil k vysielacej stanici a zastal Vanovi za chrbtom. Van vstal.
— Všetky signály sú tu, — povedal. — Vysielačka je typizovaná. Poznáte ju?
— Učili sme sa to.
Van stíšeným hlasom povedal Pavlyšovi:
— Nepolemizujte s Dimovom. Je teraz vynervovaný, má na krku kataklizmu, Jerichovského sa zmocnila hystéria, potápači hľadajú perly v Belasej jaskyni a vôbec netušia, čo ich čaká ani kedy sa sem dostanú.
— Ste si istý, že je to falošný poplach?
— Iné varianty by boli priveľmi nebezpečné, — lakonicky odpovedal Van. Vzal si kombinézu a masku.
Za oknom sa mihlo čosi biele, akoby ktosi mávol plachtou. — Kto má šťastie, má šťastie! — povedal Van a pozrel von oknom. — Veď to je Alan.
— Kde? — spýtal sa Dimov.
— Priletel sám. Tak a teraz dokážte, že neexistuje telepatia.
Pavlyš mal okno rovno pred sebou. Videl, ako po čiernom brehu, mokrom od roztopeného snehu, pomaly šiel velikánsky biely vták. Pripomínal mu toho, čo videl v deň príletu.
Jerichovský už bol oblečený, otváral dvere. Aj Dimov si založil masku.
— Pavlyš, vy ostaňte tu! Nevzďaľujte sa od vysielačky. Keby bolo dačo súrne, zavolajte ma. Idem sa pozhovárať s Alanom.
Zo stanice oznámili, že flyer už odletel hľadať potápačov, a spytovali sa, čo je nové v útulni. Pavlyš odpovedal, že zatiaľ nič.
Vonku sa Dimov zhováral s vtákom. Vták mu siahal sotva po pás, ale krídla, hoci ich mal zložené, sa ťahali aspoň tri metre a koncami sa opierali o široký chvost. Hlavu mal vták malú s krátkym zobákom, oči belasé a nehybné.
Ďalší náraz, až nádoby zacvendžali…
Na vysielačku sa napojil Nils.
— Počuj, Van, — spýtal sa svojím tichým mechanickým hlasom, — kde sa nachádza Belasá jaskyňa?
— Van odišiel na člne, zrejme do Belasej jaskyne. Ja neviem, kde je tá jaskyňa.
— Ach, to si ty, Pavlyš? Poznač si presné parametre epicentra.
Dimov sa babušil do bundy, bolo mu veľmi zima. Vták kolísavo, nemotorne vybehol na dlhú dosku vyčnievajúcu nad záliv, roztvoril krídla a v tej chvíli sa premenil na šesťmetrovú lodnú plachtu. Ani nestihol dobehnúť na koniec dosky, už ho protivietor zdvihol do povetria. Prudko zamával krídlami, aby nestratil rovnováhu, a začal stúpať do výšky.
Dimov sa motal v chodbičke, napokon otvoril dvere a do miestnosti sa vovalil kúdol pary.
— Už som myslel, že umriem od zimy, — povedal a usiloval sa potlačiť triašku. — Ten Alan je veľmi bystrý.
— A to už prečo? — spýtal sa Pavlyš.
— Vraj sa mu nepáčia vlny v tom úseku. Má vlastnú, grafickú teóriu. Ráz a miesto blížiaceho sa zemetrasenia vypočítava podľa obrysov vĺn. Jemu je dobre, zhora všetko vidí. Strašne sa preto vadí so seizmológmi. Myslí si, že jeho teória je univerzálny liek na všetky problémy, lenže seizmológovia tvrdia, že je to ako veštiť z karát. A pravdepodobne majú pravdu, sú predsa odborníci… Volal ma niekto?
— Nils. Mám vám oznámiť údaje pre prognózu.
— Sem s nimi… Ale ten Alan je fakt báječný! Priletel rovno sem. Priznám sa, Pavlyš, väčšmi verím vtákom ako nášmu člnu. Keby Alan nebol priletel, musel by som vás poslať s flyerom.
Ozvala sa vysielacia stanica:
— Tu Vrchol. Vrchol volá útulňu. Kto je na príjme?
— Tu útulňa, — odpovedal Pavlyš.
Dimov pristúpil bližšie.
— Tu je Saint Venan. Odlietame.
— V poriadku, — povedal Dimov. — A nezabudnite si vziať vysielačku.
Dimov sa obrátil k Pavlyšovi a vysvetlil:
— Naše vysielačky sa hodia geológom a iným pracovníkom na pevnine. Pripevnia si ich na prsia a hotovo. Lenže pre bioformy sú nepohodlné. Pri každej vhodnej príležitosti sa ich usilujú zbaviť. A fakt, načo je lietajúcemu bioformu tridsať dekagramov záťaže navyše? Preň je každý dekagram navyše zbytočný.
Vrátil sa Pflug. Dlho sa tmolil v chodbičke, fučal, hrkotal plechovkami. Napokon sa horko-ťažko vtrepal cez dvere.
— Fantastický deň! — nadchýnal sa a rozkladal po stole svoj inventár. — Tri normy, prinajmenšom tri normy! Najvzácnejšie exempláre samy vyliezajú na breh…
Všimol si, že Pavlyš sedí pri vysielacej stanici, a povedal:
— Videl som odchádzať čln, ale nestačil som sa na nič spýtať. Potápači ešte nepriplávali?
— Na každý prípad pripravte ošetrovňu, — kázal Dimov.
— Azda to lepšie urobím ja, — ponúkol sa Pavlyš. — A vy, Pflug, zatiaľ prevezmite službu pri vysielačke.
— Po prvé, Pflug je nanič radista, — namietol Dimov. — A po druhé, vy, Pavlyš, ste pravdepodobne nanič veterinár. Zabúdate, že naši priatelia a kolegovia biologicky nepatria k antropoidom.
— Presne tak, — povedal Pflug, — aj keď to je smutné. Som však istý, že sa neprihodí nič zlé.
Otvoril debnu v kúte pri priehradke a hrabal sa v ligotavých nástrojoch a liekoch, no zavše pritom pozrel na plechovky so svojou korisťou.
Ohlásil sa flyer. Prešli už päťdesiat kilometrov, no v oceáne zatiaľ nič nezbadali.
Pavlyš cez oblok uvidel, ako dolu úbočím uteká Gogija a za ním Nils, ovešaný kontrolnými prístrojmi.
— Spýtajte sa, čo je nové na člne, — prikázal Dimov.
Pavlyš zavolal čln.
— Ustavične vysielame signály, — oznámil Van. — Ale zatiaľ sme nedostali odpoveď. A ako to vyzerá u vás?
— Všetko v poriadku.
– Útulňa! — zaznel v tej chvíli monotó